prednáška

Report
Pracovné metódy a techniky – 2. časť
Obsah
1. Metódy kreatívneho riešenia problémov
2. Tvoriví zamestnanci
3. Vybrané metódy prieskumu pracovnej činnosti
(MTM – Methods Time Measurement)
1
Metódy kreatívneho riešenia problémov
Heuristika
Heuristika (grécky heuriskum – nachádzať) predstavuje
všeobecné princípy riešenia problémov, technológiu
riešenia. Vychádza sa zo snahy popísať podmienky a
postupy tvorivého procesu a nachádzania nových
myšlienok. Heuristický postup tvorí súbor predpisov
(heuristických programov, schém), ktoré umožňujú
štandardizovať určité fázy tvorivej práce a tak
podnietiť, vyvolať alebo urýchliť tzv. heuristický
moment (t. j. okamžik objavu správneho riešenia).
2
1.
2.
3.
4.
Heuristická schéma
V čom je problém? Presne určite úlohu, problém, v
čom je ťažkosť, definujte hlavný problém a vedľajšie
problémy!
Čo chceme dosiahnuť? Aké je ideálne riešenie?
Čo na to potrebujeme vedieť? Zbieranie informácií,
údajov, vedomostí o úlohe, probléme, podmienkach
riešenia, uplatnenia a podobne.
Ako môžem riešiť problém? Načrtnutie prvých
možností, rozbor doterajších riešení, vypracovanie
prvých variantov riešenia.
3
5. Ako by sa dal ešte problém riešiť? Hromadenie
návrhov, nápadov, pritom sa využíva aj inštrukcia, aby
sa podávali aj fantastické, bláznivé, absurdné návrhy,
aby sa staré riešenia rekonštruovali aj fantastickým
spôsobom, aby sa používali aj výstredné analógie atď.
6. Zhodnotenie nápadov. Vypracovanie kritérií na
hodnotenie, zoskupenie nápadov a riešení do
podobných skupín, diskusie o kritériách a hodnotenie
nápadov z rozličných aspektov. Ktoré riešenie je
najlepšie? Ktorá kombinácia riešení je najlepšia? A
prečo?
7. Realizácia, uskutočnenie nápadov a riešení. Aké
dôsledky môžu vzniknúť a ako sa dajú skúsenosti
použiť pri novom riešení?
4
Delfská metóda
Delfská metóda patrí do skupiny intuitívnych
prognostických metód. Podstata tejto metódy spočíva v
postupnom zisťovaní a porovnávaní názorov expertov
o budúcom vývoji zvolenej oblasti, pričom je zaručená
ich vzájomná anonymita, riadená spätná väzba informácií
a štatistickej identifikácii zhody názorov skúmanej
skupinou expertov. Hlavný cieľ delfskej metódy je
určenie, kedy sa čo stane, alebo či sa môže stať a za
akých podmienok (určovanie prognóz).
5
Metóda sa uskutočňuje prostredníctvom premyslene
voleného systému otázok v skúmanej oblasti, ktoré sa
kladú zvolenej skupine expertov, a to formou
dotazníka, alebo osobným rozhovorom organizátora
ankety (delfistu) s jednotlivými expertami, aby sa zistila
ich individuálna mienka, pričom jednotlivý účastník
ankety (expert – respondent) nikdy neprichádza do
kontaktu s ostatnými respondentami.
6
Predpokladom použitia delfskej metódy je dôkladné
ovládanie pracovného postupu a vhodný výber príslušnej
skupiny expertov.
K jej výhodám patrí:
• použiteľnosť pre všetky oblasti života spoločnosti,
• zrozumiteľnosť výsledných prognóz,
• rýchlosť získavania prognóz,
• odstránenie bariér v porovnaní s priamo kontaktovými
skupinovými metódami,
• relatívne nízke náklady a menšia prácnosť v porovnaní
napr. s matematickým modelovaním,
• vylúčenie rozdielov v spoločenskom postavení cestou
7
anonymity.
Za hlavné nevýhody tejto metódy sa považuje:
•
subjektívnosť pri vyhodnocovaní a voľbe spôsobu
vyhodnocovania názorov,
•
nezaručený stav prognózovanej skutočnosti,
resp. stav skutočností, s ktorými prognóza vôbec
nepočítala.
8
Synektická metóda
Synektická metóda je náročnou formou riadenej
diskusie, ktorej výsledkom sú námety získané
spájaním zdanlivo nesúvisiacich a odlišných prvkov
ako výsledkov analógie s využitím voľnej asociácie.
Základný rozdiel medzi synektickou metódou a
ostatnými metódami tvorivého myslenia je v tom, že
zatiaľ čo iné metódy kladú dôraz na čo najväčší počet
variantov riešenia, v synektickej metóde je úsilie
riešiteľov koncentrované na vytvorenie len jediného
riešenia, avšak celkom nového a originálneho.
9
Brainstorming
(z angl. brain – mozog, angl. storm – búrka) je kreatívna
metóda riešenia problémov založená na skupinovom
riešení, ktorá má uľahčiť generovanie kreatívnej
stratégie.
Podstatou je uvoľniť predstavivosť, fantáziu a
obrazotvornosť, generovať nápady, vzájomne sa inšpirovať
so snahou uplatniť sa a odstrániť zábrany. Cieľom je nájsť
netradičné, resp. originálne riešenia.
10
Prvou zásadou brainstormingu je oddelenie tvorby,
produkcie nápadov od ich hodnotenia.
Ďalšou zásadou je, že kvantita vyvoláva kvalitu – čím je
nápadov viacej, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa
medzi nimi objaví originálny nápad. Najlepšie nápady sa
objavujú spravidla až ku koncu prezencie nápadov, keď už
všetky konvenčné nápady sú včerpané.
Tretia zásada brainstonningu vychádza zo synergického
efektu, teda z toho, že ak ľudia pracujú spoločne,
navzájom sa inšpirujú, pomáhajú si, vyprodukujú viac
nápadov, ako keď pracujú individuálne a výsledky ich
práce sa spočítajú
11
Za účelom realizácie týchto zásad platia v brainstormingu
nasledovné pravidlá:
1. Pravidlo zákazu kritiky – v priebehu tvorby nápadov je
zakázaná akákoľvek kritika nápadov. Treba úplne vylúčiť
aj kritizovanie v zastretej, alebo neverbálnej podobe
(úškľabok, mávnutie ruky a pod.) aj za cenu
vylúčenia nenapraviteľne kritizujúceho člena z
brainstormingového zasadnutia.
12
2. Pravidlo uvoľnenia fantázie – každý účastník sa má
usilovať čo najviac uvoľniť svoju fantáziu a
predstavivosť, riadiť sa zásadou, že najneobvyklejšie a
zdanlivo najabsurdnejšie návrhy môžu byť tie najlepšie,
alebo môžu k nim viesť. Čím je nápad divokejší a
búrlivejší, tým lepšie, pretože krotenie myšlienok je
oveľa drahšie ako ich invencia. Príkladom takého
divokého nápadu je zastaviť vodu vodou – zabrániť
povodni utvorením hrádze z vriec naplnených vodou).
13
3. Pravidlo čo najväčšieho počtu nápadov – každý
účastník sa musí usilovať vyprodukovať čo najviac
nápadov. V prípade ustrnutia iniciatívy účastníkov
musí zasiahnuť a oživiť diskusiu svojimi návrhmi, alebo
vytýčením zatiaľ nepoužitých možností vedúci
brainstormingového zasadnutia (vo vyučovacom procese
učiteľ).
4. Pravidlo vzájomnej inšpirácie – pre úspešný priebeh
brainstormingu je dôležitá kombinácia a vzájomné
spájanie zdokonaľovanie nápadov, rozvíjanie myšlienok
ostatných a pod.
14
5. Pravidlo úplnej rovnosti účastníkov – počas
brainstormingového
zasadnutia
neplatia
vzťahy
nadradenosti a podriadenosti. Všetci účastníci sú si
rovní a podľa toho by sa mali aj správať. Platí iba
podriadenosť vedúcemu zasadnutia.
15
Metóda brainstormingu sa skladá obyčajne z týchto etáp:
1. Oboznámenie účastníkov s cieľom zasadnutia,
problémom a s pravidlami brainstormingu – v tejto
etape sa môže realizovať aj krátka beseda o probléme,
alebo krátka „mozgová rozcvička“ – netradičné riešenie
nejakého miniproblému, napr. ako by sa dal využiť
otvárač na pivové fľaše.
16
2. Tvorba, produkcia nápadov, riešení – tejto etape sa
zvykne hovoriť aj vlastný brainstorming. Tu je obzvlášť
dôležité dodržať všetky vyššie uvedené pravidlá
brainstormingu. Nápady sa odporúča písať na tabuľu,
alebo na veľký papier, aby všetci účastníci mali
neustále pred očami všetky doterajšie nápady. Nesmie
sa však uvádzať, kto návrh povedal, pretože nejde o
ľudí, osoby, ale o nápady, riešenia. Účastníci sa hlásia a
pri jednom vystúpení môže účastník povedať iba jeden
nápad. Optimálny čas tejto etapy sú dve až tri
štvrťhodiny s malými prestávkami po každej
štvrťhodine, aby sa umožnila inkubácia.
17
3. Prestávka – podľa charakteru riešeného problému
môže trvať niekoľko minút. hodín, ale aj dní. V jej
priebehu sa „odosobnia“ návrhy a môžu nastať aj
významné
zmeny
v
motivácii
účastníkov
brainstormingu.
4. Vyhodnocovanie návrhov, riešení – určia sa kritériá
na hodnotenie návrhov. Týchto kritérií by nemalo byť
viac ako 5–6, lebo ináč sa stanú neprehľadnými,
zaradenie návrhov do istých skupín obdobných
návrhov, výber najlepších návrhov na ich ďalšie
rozpracovanie, výber najdivokejších návrhov na
úvahy ako ich možno využiť, zhodnotenie vybraných
návrhov. Je dôležité sústrediť sa na to, ako sa nápady
dajú uskutočniť a nie na hľadanie dôvodov, prečo sa
18
niečo nedá.
Brainwriting
Brainwriting je jednou z najpoužívanejších metód
písomnej diskusie. Je to písomná forma brainstormingu.
Nápady sa píšu do pripravených formulárov, ktoré pre
vzájomnú inšpiráciu kolujú medzi účastníkmi.
Každý účastník môže postupovať takým tempom, aké
mu vyhovuje, aj keď by sa mal snažiť vyprodukovať čo
najviac nápadov.
19
Tvorivá osobnosť a jej poznanie
Tvoriví ľudia sú väčšinou otvorení k svojmu okoliu a
citlivo reagujú na jeho problémy, na rôzne nedostatky,
nedoriešenosti.
Sú stále niečím znepokojení, sú v stave „šťastnej
nespokojnosti“, ktorá udržuje v pohotovosti ich orientáciu
na vyhľadávanie problémov.
Táto citlivosť k problémom môže však v menej citlivom
okolí, egoisticky orientovanom, alebo preferujúcom kľudné
stavy, stavať tvorivú osobnosť do konfliktných situácií,
odrádzať ju od ďalšej činnosti a orientovať ju do iných
oblastí.
20
Pre málo tvorivého, ale o to dogmatickejšieho
vedúceho, pre vedúceho pod tlakom operatívy sú títo
ľudia skôr nepríjemnou záťažou a vedúci potom
používajú vedome aj menej vedome rôzne postupy, ako
túto citlivosť tvorivých ľudí k problémom efektívne
tlmiť alebo úplne blokovať.
21
Tvorivý človek sa často spozná práve podľa toho, že ho
problém nadchne, že ho dokáže zaujať a pre danú
chvíľu plne zamestnať jeho myseľ. Ide o schopnosť a
tendenciu byť problémom intelektuálne „vtiahnutý do
hry“ a tým sa citovo angažovať v jeho riešení.
Tvoriví ľudia vítajú práve tak často samotu k
vnútornému dialógu o probléme ako diskusiu s
ďalšími ľuďmi. Práve ich schopnosť nadchnúť sa v
diskusii pre riešenie problému býva jedným z prvých
indikátorov tvorivosti. Niektorí tvoriví, ale zvlášť
zamestnávaní ľudia sa však tomuto vtiahnutiu do hry
akoby spočiatku bránili.
22
Prehľad vlastností tvorivého zamestnanca
•
•
•
•
•
•
•
je schopný obetovať bezprostredné výhody a
pohodlie dlhodobejším cieľom,
je odhodlaný dokončiť prácu, dokonca aj v
podmienkach pôsobenia prekážok a frustrácie,
má veľké množstvo energie, ktorá je prevedená do
produktívneho úsilia,
vytrváva napriek prekážkam a opozícii,
má schopnosť objektívne skúmať svoje vlastné
myšlienky,
je iniciatívny,
znepokojuje ho status quo a odmieta byť
obmedzovaný zvykmi a okolím,
23
• má veľa koníčkov, schopností a záujmov,
• dokáže byť otvorený skúsenostiam a dokáže sa zbaviť
predsudkov,
• cíti, že jeho potenciál je doposiaľ nevyužitý,
• kritizuje sám seba častejšie, ako to robia druhí,
• neobáva sa otázok, ktoré by ukazovali na jeho neznalosti,
• má rád dobrodružstvo s kalkulovaným rizikom,
• verí, že aj po opakovaných neúspechoch je schopný
problém riešiť,
• má sebadôveru v to, že nájde nové problémy, nové
riešenia a že urobí originálne veci,
• dokáže si zastať svoj názor, keď si to vyžaduje integrita
jeho osoby,
24
• nehaní druhých a dokáže ospravedlniť chyby a omyly,
• súťaží viac sám so sebou ako s druhými,
• z autorít nemá strach, ani voči nim nepociťuje
predpojatý odpor a sám nie je autoritatívny,
• je otvorený a priamy k ľuďom a rešpektuje ich práva,
• chce skúmať veci z rôznych hľadísk,
• dokáže dať inšpiráciu a povzbudenie,
• je „riadený“ skôr vnútornými podnetmi ako
vonkajšími príkazmi a má vzletnú fantáziu,
• najvyššiu radosť získava z tvoriacich aktivít,
• verí, že fantázia a denné snenie nie je strateným
časom,
25
• má vnútornú potrebu dokonalosti a rešpekt pred ňou,
• rád spája užitočnosť s krásou,
• k riešeniu sa približuje používaním intuície,
• vidí nové perspektívy a vie, že mnoho záleží na uhle, z
ktorého sa na problém dívame,
• je ochotný počúvať každý návrh, ale súdi podľa svojho,
• obvykle má viacej problémov a práce ako času.
26
MTM
MTM (Methods Time Measurement) je metóda analýzy
ľudskej práce, navrhovania pracovných postupov a
určenia spotreby času na uskutočnenie potrebných
operácií pomocou vopred určených časov na základné
pohyby, z ktorých sa skladá každá ručná práca.
27
Zakladatelia systému MTM sú Američania Maynard,
Stegemerten a Schwab. Jeho vznik sa datuje rokom 1948. V
metóde MTM je skúmaný vplyv pracovných pohybov na čas
trvania pracovného procesu. Tvorcovia MTM systému
vymedzili 8 základných pohybov prstov a rúk, 2 pohyby
očí (dve funkcie pohľadu) a 9 pohybov nôh a trupu. Je to
teda 19 základných pohybov, s ktorými sa pracuje pri každej
pracovnej štúdii. Pomocou týchto základných pohybov
môžeme konštruovať akúkoľvek operáciu a charakterizovať
akúkoľvek vykonávanú pracovnú činnosť.
28
Základné pohyby rúk a prstov
Symbol
1.
siahnutie (reach)
R
2.
prenesenie (move)
M
3.
uchopenie (grasp)
G
4.
otočenie (turn)
T
5.
umiestnenie - zostavenie (position)
P
6.
pustenie predmetu (release load)
RL
7.
oddelenie, uvoľnenie (disengage)
D
8.
tlačenie, tlak (apply, pressure)
AP
29
Pohyby očí
9.
pohyb oka (eye travel time)
ET
10.
zaostrenie zraku (eye focus)
EF
30
11.
Pohyby nôh a trupu
pohyby chodidla (foot motion)
FM
12.
pohyby nohy (leg motion)
LM
13.
úkrok do strany (sidestep)
SS
14.
ohnutie sa, zohnutie sa, kľaknutie na jedno
koleno (bend, stoop, knee on one knee)
KOK
15.
kľaknutie na obe kolená (knee on floor-both
kneen)
KBK
16.
sadnúť si (sit)
SIT
17.
STD
18.
postavenie zo sedu (stand from sitting
position)
otáčanie tela, trupu (turn body)
19.
chôdza (walk)
TB
W
31
Skutočnosť, že každú prácu robotníka vieme popísať
pomocou
19
základných
pohybov
umožňuje
charakterizovať prácu z časového hľadiska. Systém MTM
stanovil na základe veľmi podrobného skúmania
pracovných činností štandardné časy (časové hodnoty)
pre jednotlivé základné pohyby. Takto stanovené časové
hodnoty umožňujú na poznané pracovné operácie
(vykonávané alebo len pripravované) vypracovať bez
merania času podrobné výkonové normy.
32
Pri pozorovaní práce tvorcovia systému zistili, že práca sa
skladá z troch základných premenných:
– z pracovnej metódy,
– z pracovnej intenzity,
– z pracovnej zručnosti,
a to tak, že najväčší vplyv na čas má pracovná metóda,
pretože intenzita práce (rozumej pracovná rýchlosť tempo) a zručnosť dosiahli úrovne, kedy sa nedá očakávať
ďalší podstatný vzostup.
33
Pracovná metóda sa dá zlepšiť i v okamihu, kedy sa zdá
byť najdokonalejšou.
Na základe týchto úvah vytvorila metóda MTM pre štúdium
pracovných metód vlastnú tzv. „methods Engineering“,
ktorej oficiálna definícia znie: „Methods Engineering“ je
taký postup, ktorý podrobne rozoberá uskutočnenie
pracovného procesu. K dosiahnutiu najlepšieho spôsobu
práce zaisťuje jeho správne uskutočnenie, vylúči každý
zbytočný pohyb, vypracuje jednotný spôsob práce, určí
jednotné pracovné nástroje a stanoví jednotné pracovné
podmienky. Robotník je školený tak, aby dodržoval
spôsob práce uznaný za najlepší. Následne sa vypočíta
normovaný čas, v priebehu ktorého môže normálny robotník
34
prácu uskutočniť.
Za normálny výkon považuje MTM súčet normálnej
intenzity a normálnej zručnosti. Po dobu jedného roka
skúmalo 175 časomeračov eventuálne odchýlky, pričom
zistili:
zručnosť môže kolísať v rozmedzí 78 až 115 % a
intenzita môže kolísať v rozmedzí 83 až 130 %.
Podľa MTM je najvyšší dosiahnuteľný stupeň výkonu
145 % (plnenie normy) u vynikajúceho jednotlivca. Vyšší
výkon nie je výsledkom zručnosti a intenzity, ale dôsledkom
lepšej, než predpísanej metódy. To však nie je možné,
pretože robotník má predpísanú najlepšiu pracovnú metódu.
35
MTM vypracovala nasledovné definície:
„Normálny výkon je výkon, ktorý je od robotníka
očakávaný ako protihodnota za poskytnutú mzdu“.
„Normálna intenzita je namáhanie, ktoré môže vydržať
robotník normálnej telesnej konštrukcie plynule bez
toho, že by odčerpával svoje rezervné sily“.
„Normálna zručnosť je zručnosť robotníka, ktorý
dostatočne dlho vykonával rovnakú prácu, takže ju
môže vykonávať bez zbytočného váhania a bez
zbytočného uvažovania, bez toho, aby sa dopustil
chyby“.
36
Za základ časovej jednotky MTM bola zvolená
0,00001 hodiny a označila sa TMU (Time
Measurement Unit). V týchto jednotkách sú
udávané časové štandardy pre jednotlivé pohyby a
podmienky ich vykonávania v tabuľkách MTM. K
prepočtu jednotiek TMU na sekundy, minúty a
hodiny môžeme použiť nasledujúcu tabuľku.
Tabuľka
Závislosť medzi TMU a bežnými časovými jednotkami
TMU
sekundy
minúty
hodiny
1
1
0,036
0,0006
0,00001
2
27,8
1
-
-
3
1 666,7
-
1
-
4
100 000
-
-
1
37
Rozbor pohybu SIAHNUTIE – R
Siahnutie je základný pohyb, ktorý sa používa vtedy, ak je
hlavným účelom presunutie ruky na určité miesto alebo
do určitej polohy. Siahnuť sa môže len rukou alebo
prstami. Iný pohyb ako napr. pohyb nohy na pedál sa už
neklasifikuje ako siahnutie.
38
Premenné činitele pohybu siahnuť sú:
a) vzdialenosť (dĺžka pohybu)
b) podmienky vykonania pohybu
c) typ pohybu siahnutia.
39
a) Vzdialenosť
sa meria medzi začiatočným bodom pohybu a konečným
bodom po ukončení pohybu. Ako meracie body
vzdialenosti je stanovený koreň ukazováka ruky pred
pohybom a po skončení pohybu. Vzdialenosť sa meria po
balistickej dráhe, ktorú opisuje bod 1 po siahnutí do bodu
2. Pri meraní krátkych pohybov, ktoré sa uskutočňujú
prstami, sa meria poloha prsta pred začatím a po
ukončení pohybu.
2
1
40
b) Podmienky vykonania pohybu
Rozoznávame 5 rozdielnych podmienok vykonania
pohybu siahnutie (A–E).
Podmienky A. Siahnutie k predmetu v pevnej polohe
alebo po predmete v druhej ruke. Siahnutie „A“ má
najlepšie podmienky a vyžaduje menší čas než iný pohyb.
Sem patria pohyby siahnutia na určité miesto, na ktoré si
už pracovník zvykol svojimi pohybmi. V opačnom
prípade sa musí pohyb posudzovať ako prípad B.
41
Vzdialenosť vyčnievajúceho predmetu držiaceho v
jednej ruke, na ktorý siaha druhá ruka, ak je menšia
ako 7,5 cm posudzuje sa ako prípad „A“. Ak ruka
siaha na predmet vzdialenejší ako 7,5 cm od ruky,
posudzuje sa to ako prípad „B“.
Pri ostrejšej zmene smeru pohybu siahnutie ako 90° sa
berie do úvahy čas ako pre prípad B.
42
Podmienky B. Siahnutie po jednotlivo ležiacom predmete,
ktorého poloha sa môže prípad od prípadu líšiť (napr.
siahnutie za voľne položeným pracovným náradím). Tento
pohyb už vyžaduje pozornejšiu kontrolu človekom.
Podmienky C. Siahnutie za predmetom zmiešaným s
rovnakými alebo približnými predmetmi tak, že je ho
potrebné vybrať (napr. siahnutie za skrutkou v zásobníku)
Skupina predmetov, po ktorých siahame, nesmie
obsahovať také množstvo rôznych súčastí, ktoré by
znemožnili nájsť správnu súčiastku. V tom prípade by sa
nejednalo o pohyb siahnutie zahrnutý v tabuľkách MTM,
ale o hľadanie. Predmety musia byť viditeľné.
43
Siahnutie za skrutkou v zásobníku – symbol R 40 C
44
Podmienky D. Siahnutie k predmetu, ktorý je veľmi
malý, alebo musí byť presne a opatrne uchopený (napr.
siahnutie pre jednotlivú ihlu). Ako malý predmet sa
rozumie predmet, ktorého strany sú menšie ako 3 x 3 mm
alebo priemer je do 3 mm.
Siahnutie k predmetu, ktorý je veľmi malý, alebo musí byť presne a
opatrne uchopený – R 20 D
45
Podmienky E. Reflexný pohyb, čo je premiestnenie
ruky do neurčitej polohy, či už za účelom získania
rovnováhy alebo prispôsobenia k ďalšiemu pohybu,
alebo aby sa ruka dostala z pracovnej oblasti. Pohyb
prípadu „E“ sa vyskytuje často pri práci oboch rúk,
keď jedna ruka uskutočňuje časovo rozhodujúci pohyb
a druhá ruka siaha do počiatočnej polohy.
46
c) Typy pohybov - zohľadňuje sa, či pri siahnutí dochádza
k zrýchleniu alebo spomaleniu ruky. To znamená, do akej
miery je alebo nie je ruka na začiatku pohybu siahnutia,
alebo na konci pohybu siahnutia už v pohybe.
Rozoznávame 3 pohybové typy:
Typ I. Pohyb siahnutia so zrýchľujúcou a spomaľujúcou
fázou. Ruka na začiatku ani na konci siahnutia nie je v
pohybe. Siahnutie má zrýchľujúcu i spomaľujúcu fázu.
Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu I.
47
Typ II. Na začiatku pohybu chýba zrýchlenie, t.j. ruka na
začiatku siahnutia je už v pohybe, alebo na konci pohybu
chýba spomalenie, t.j. ruka je na konci siahnutia v pohybe.
Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu II a.
Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu II b.
48
Typ III. Pri pohybe siahnutia chýba zrýchlenie i
spomalenie pohybu, t. j. ruka na začiatku i na konci
siahnutia je v pohybe. Tento prípad sa vyskytuje len
veľmi zriedka.
Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu III.
49
Rozbor pohybu UCHOPENIE - G
Uchopenie je základný pohyb, ktorý vykonávajú prsty alebo
ruka za cieľom získania kontroly nad jedným alebo
viacerými predmetmi.
Premenný činiteľ pohybu uchopenia je:
a) Typ uchopenia
b) Poloha predmetu
a) Typ uchopenia - G 1 - Uchopenie zovretím prstov- G 1A
Pohyb sa skladá z jedného pohybu prstov alebo ruky na
predmet ľahko dosiahnuteľný, samostatne ležiaci.
50
Podmienkou pre klasifikovanie pohybu uchopenie G 1A je,
že dve dĺžky alebo priemer obopínaného predmetu musia
byť väčšie ako 3 mm.
G 1B Uchopenie veľmi malého predmetu alebo predmetu,
ktorý leží plocho na rovine, ktorého dĺžky hrán, priemer
alebo výška môže byť najviac 3 mm. V porovnaní s G 1A je
nutný dodatočný pohyb prstov.
G 1C Uchopenie približne okrúhleho predmetu, pričom toto
uchopenie je sťažené prekážkami z boku alebo zospodu.
Uchopenie zovretím prstov – G 1 A
51
Uchopenie sťažené prekážkami z boku alebo zo spodu – G 1C
52
G 2 Prehmatnutie v jednej ruke - tento pohyb sa používa
pri preberaní predmetu v jednej ruke bez toho, že by sa nad
predmetom stratila kontrola.
G 3 Odovzdanie predmetu z jednej ruky do druhej odovzdanie predmetu spočíva v tom, že jedna ruka preberá
kontrolu nad predmetom, zatiaľ čo druhá ruka túto
odovzdáva.
G 4 Vyberací hmat - uchopenie predmetu zmiešaného
s inými - tento pohyb sa používa na uchopenie predmetu
zmiešaného s inými predmetmi, napr. zo zásobníka.
Predmety sú obyčajne rovnakého druhu.
G 5 Uchopenie dotykom - tento úkon vzniká, keď sa prst
alebo ruka dotkne predmetu. Uchopenie dotykom
nevyžaduje žiadny čas.
53

similar documents