teoria

Report
Teória sociálnej práce
Spracované podľa Matoušek a
kol: Základy sociální práce
Súčasné poňatie a dilemy
disciplíny
Mnohí autori sa pokúsili vymedziť obsah, poňatie a ciele
SP, ale len niektoré z navrhovaných definícií poslúžili k
ohraničeniu profesionálneho poľa SP. Nejasnosti o
povahe, účele a kompetenciách SP pretrvávajú a sú
posilňované nedostatkom odbornej diskusie v našich
podmienkach.
Treba venovať pozornosť otázkam:
Čo je vlastne sociálna práca?
Aké sú ciele SP?
Čím je SP charakteristická?
Aký je predmet jej činnosti?
2
Odlišuje sa nejako od iných pomáhajúcich profesií?
Poslanie a cieľ SP
Líšia sa v rôznych dobách, tak aj v závislosti na teoretickom,
spoločenskom a kultúrnom kontexte.
Staršie definície:
„ SP je proste to, čo robia sociálni pracovníci“
Hanvey a Philpot, 1996: „SP je často to, čo iní – zdravotné sestry,
lekári, polícia atď., nerobia“
Jordan: sociálni pracovníci sú presvedčení, že najvlastnejším
cieľom SP je pomáhať klientom, na druhej strane, najmä politici
považujú za cieľ SP sociálnu kontrolu a riešenie či prevenciu
sociálnych problémov (pomoc versus kontrola)
Web, Winstow 1987: Ciele SP: 1. kontrola, 2. podpora zmeny (
idivídua, sociálnych vzťahov, sociálneho prostredia), 3. sociálne
zachovanie (pomoc pri zachovaní akceptovateľného spôsobu
3
života tých, ktorí toho nie sú schopní vlastnými silami)
Koncept sociálneho fungovania
Ciele sociálnej práce chápeme dnes cez koncept sociálneho
fungovania:
Sheafor, Horejsi a Horejsi, 2000: 1.Pomáhať jednotlivcom a
sociálnym systémom zlepšovať ich sociálne fungovanie 2.
meniť sociálne podmienky tak, aby chránili týchto jednotlivcov a
systémy pred ťažkosťami vo fungovaní
Navrátil, 2000: Cieľom SP je podpora sociálneho fungovania
klienta v situácii, kde ja taká potreba buď skupinove, alebo
individuálne vnímaná a vyjadrená. SP sa profesionálne zaoberá
ľudskými vzťahmi v súvislosti s výkonom sociálnych rolí.
Národná asociácia sociálnych pracovníkov (USA) 1973:
Sociálna práca je profesionálna aktivita zameraná na pomáhanie
jednotlivcom, skupinám či komunitám zlepšiť alebo obnoviť ich
schopnosť sociálneho fungovania a na tvorbu spoločenských
podmienok priaznivých pre tento cieľ.
4
Holandská asociácia sociálnych pracovníkov
(1987) definuje ciele SP takto:
Funkciou sociálneho pracovníka je pomáhať
ľuďom, ktorí sa pokúšajú riešiť a zvládnuť
problémy vo fungovaní, v interakciách s ich
sociálnym prostredím. Prostredníctvom svojej
pomoci sa sociálny pracovník snaží zlepšiť
spôsob, ktorým ľudia sociálne fungujú, alebo
vzťahy medzi ľuďmi a ich sociálnym prostredím.
5
Mnohoznačnosť termínu „sociálne
fungovanie“
Bartlettová 1970 v knihe The common base of social work
practice ním označuje interakcie, ktoré prebiehajú medzi
požiadavkami prostredia a ľuďmi.
Zvládanie sa týka ľudského úsilia riešiť situácie, ktoré môžu byť
vnímané ako sociálne úlohy, životné situácie alebo problémy
života. Vnímané sú ľuďmi ako tlaky zo svojho sociálneho
prostredia. Spojuje ich sociálna interakcia.
Vníma otázku individuálnej alebo skupinovej schopnosti riešiť
problémy, ale aj otázku sociálneho kontextu, v ktorom sa to
deje. Pre označenie tejto schopnosti ľudí riešiť vlastné
problémy používa Bartlettová termín zvládanie alebo schopnosť
zvládať.
Kontext, v ktorom sa pokúšajú ľudia svoje problémy zvládať,
popisuje termínom požiadavky prostredia
6
Navrátil a Musil, 2000: sociálne fungovanie je komplex
nasledujúcich skutočností:
1. ľudia a prostredie sú v trvalej interakcii
2. Prostredie kladie na človeka určté požiadavky – očakávania,
na ktoré musí človek reagovať
3. Medzi požiadavkami prostredia a človekom je obvykle
rovnováha, ak to ľudia nezvládajú, vzniká nerovnováha,
problém
4. Niektorí ľudia sú schopní si s problémom poradiťsami, iní túto
schopnosť nemajú, problémovú situáciu nezvládajú
5. Príčinou problémov alebo ich nezvládania môže byť jednak
nedostatok zručností na strane klienta, ako aj neprimeranosť
požiadaviek prostredia voči nemu
6. Predmetom intervencie sociálneho pracovníka je interakcia
medzi spôsobilosťou klienta zvládať a tým, čo od neho
prostredie očakáva. Jeho cieľom je podporovať sociálne
fungovanie klienta tým, že mu pomáha obnoviť alebo
udržovať rovnováhu medzi viac či menej dostatočnou
kapacitou zvládania a tejto kapacite viac či menej
7
primeranými požiadavkami prostredia.
Longres 1995: vymedzuje sociálne fungovanie
ako: sociálnu pohodu, zvlášť vo vzťahu ku
schopnosti jednotlivca zvládať rolové
očakávania pridružené k jeho konkrétnej roli a
statusu
Carlton, 1984:
Schopnosť ľudí riešiť úlohy každodenného života
a angažovať sa vo vzťahoch k iným ľuďom
spôsobom, ktorý je uspokojivý ako pre nich
samotných, tak pre iných a zodpovedá
potrebám organizovanej komunity.
8
Barker 1995 v slovníku sociálnej práce, ktorý vydala americká
Národná asociácia sociálnych pracovníkov (NASW), definuje
sociálne fungovanie nasledovne:
Naplnenie rolí človeka v spoločnosti, vo vzťahu k ľuďom v
bezprostrednom sociálnom okolí i vo vzťahu k sebe samému.
Toto fungovanie zahrňuje uspokojovanie potrieb tak
základných, tak tých, na ktorých závisí jeho uplatnenie v
spoločnosti. Ľudské potreby zahŕňajú :
• Telesné aspekty: jedlo, prístrešie, bezpečie, zdravotnú
starostlivosť a ochranu
• Osobné naplnenie: vzdelanie, odpočinok, hodnoty, estetika,
náboženstvo, dosiahnutie úspechu
• Emocionálne potreby: pocit spolupatričnosti, vzájomná
starostlivosť, spoločenstvo
• Adekvátne sebaponímanie: sebadôvera, sebaúcta a osobná
identita
Sociálni pracovníci považujú za jednu zo svojich
najvýznamnejších rolí pomáhať jednotlivcom, skupinám či
komunitám zlepšiť alebo obnoviť ich schopnosť sociálneho 9
fungovania.
Paradigmy sociálnej práce
V 20. stor. sa vykryštalizovali 3 odlišné prístupy, ktoré Payne,
1997, označuje ako malé paradigmy.
1. SP ako terapeutická pomoc (terapeutická paradigma)- za
hlavný faktor sociáneho fungovania sa považuje duševné
zdravie a pohoda človeka. SP sa chápe ako terapeutická
intervencia, ktorá si kladie za cieľ pomôcť jednotlivcom,
skupinám a komunitám zabezpečiť psychosociálnu pohodu.
Prostriedkom je podpora a uľahčovanie ich rozvoja.. Dôraz sa
kladie na komunikáciu a budovanie vzťahu. Interakcia s
druhými obohacuje všetkých účastníkov. Komunikáciou môžu
ľudia získať viac kontroly nad vlastnými pocitmi a spôsobom
života. Príkladom je Rogersova humanitná koncepcia.
Profesionálna výbava soc. pracovníka sa opiera
psychologické znalosti a o terapeutický výcvik.
10
2. SP ako reforma spoločenského prostredia: (reformná
paradigma)
Sociálne fungovanie sa spája s víziou spoločenskej rovnosti v
rôznych dimenziách spoločenského života, s ohľadom na
spoločenské triedy, gender, vekové skupiny a pod. Predstava,
že podporou a spoluprácou určitej spoločenskej skupiny
pomôžu utláčaným získať vplyv nad vlastnými životmi. SP sa
zameriava na zmocňovanie (empowerment) jednotlivcov a
skupín, usiluje sa o zvýšenie podielu klientov na tvorbe a
zmenách spoločenských inštitúcií.. Hovorí sa o elitách, ktoré
akumulujú a obnovujú spoločenskú moc a zdroje na svoj
prospech.. Tak vzniká útlak jedných nad druhými. SP sa snaží
o budovanie spoločnosti na rovnostárskych princípoch. Osobný
a sociálny rozvoj za nerovných spoločenských podmienok sa
nedá vôbec dosiahnuť.. Musí dôjsť k signifikantnej
spoločenskej zmene. Ostatné poňatia SP podporujú podľa
tohto konceptu súčasný spoločenský poriadok a tým aj záujmy
elít. Napr. štrukturálny model Middelman, Goldberg, Wood,
1974, 1989. Vzdelanosť a výbava soc. Pracovníka je v oblasti
politológie, sociálnej filozofie a sociológie.
11
3. Poradenská paradigma (sociálno-právna pomoc)
Sociálne fungovanie závisí na schopnosti zvládať
problémy a na prístupe k zodpovedajúcim
informáciám a službám. SP sa chápe ako jeden z
aspektov systému sociálnych služieb. Ide
predovšetkým o pomoc klientom, vychádzať v ústrety
individuálnym potrebám, poskytovanie informácií,
kvalifikovaným poradenstvom, sprístupňovaním
zdrojov a mediáciou. Inštitúcie je treba zmeniť, aby
viac vyhovovali potrebám občanov.. Zdôrazňuje
potrebu osobného a komunitného rastu.. V praxi sa
zameriava na malé, individuálne zmeny, ktoré
bezprostredne nevedú k väčšej sociálnej zmene.
Napríklad úkolovo orientovaný prístup práce s
klientom. Teoretické zázemie poskytuje kombinácia
psychológie, sociológie a práva.
12
Stúpenci rôznych paradigiem sú voči sebe
veľmi kritickí. Majú však aj styčné plochy.
Terapeutický a reformný prístup sa usiluje o
zmenu a rozvoj, sociálno-právna pomoc a
terapeutický prístup na prácu s
indivíduom.
Okrem paradigiem existujú i tzv. praktické
teórie , napr. teória radikálna,
antiopresívna, zmocňujúca.
13
Dilemy SP
• V sociálnej práci v 19. a 20. storočí sa
objavia celá rad protichodných tendencií,
ktoré sa dajú označiť ako vývojové dilemy.
• Formalizácia SP: v procese vývoja sa
oslabuje prirodzená činnosť jednotlivca,
rodiny a iných spoločenstiev, stáva sa
predmetom formalizovaného,
financovaného a centralizovaného úsilia.
Inštitucionalizácia, racionalita, efektivita
14
• priebehu tohto vývoja vznikla pochybnosť,
či takto formalizovaná sociálna práca má
schopnosť riešiť problémy klienta. Snaha o
deformalizáciu: Návrat SP priamo do rúk
sociálneho pracovníka, ktorý ju vykonáva
na základe licencie, konkrétna pomoc sa
uskutočňuje v prirodzenom prostredí
klienta, v domácnosti, s pomocou rodiny.
Rozvoj neštátneho sektora.
15
Profesionalizácia a
deprofesionalizácia.
Profesionalizácia určitého zamestnania znamená, že
profesionálna skupina sa usiluje o kontrolu, snaha typizovať
a štandardizovať prácu.
Procesy prebiehajúce v SP:
• Vznik nových foriem vzťahov medzi soc. pracovníkmi a
klientmi
• Ovplyvňovanie rozhodovania o vhodných metódach
poskytovania služieb a smeru budúceho vývoja praxe tzv.
veľkou spoločnosťou prostredníctvom tvorby
organizovaných profesných asociácií a odborného školstva
• Budovanie istého profesného statusu v hierarchii ostatných
profesií
• Tvorba profesného etického systému
• Existencia jurisdikčných polemík o rozsahu kompetencií
medzi príbuznmi profesiami
16
Alternatívna sociálna práca požaduje
deprofesionalizáciu, ktorá má otvoriť prístup k
SP aj laikom. Sociálne služby poskytované
priateľmi, rodinou a dobrovoľníkmi sú podľa
tohto prístupu oveľa efektívnejšie a vedú k
lepším výsledkom.(Wilensky a Lebeaux, 1967)
17
Normatívnosť a nenormatívnosť
SP sa ustanovila ako profesia pomáhajúca ľuďom stojacim mimo väčšinovú
spoločnosť, aby sa prispôsobili tejto spoločnosti. Tým sa prihlásila k
normatívnemu princípu (normatívnosť – viesť ich k životu podľa normy
majority, umožniť im normálny život).
SP sa v 20.storočí stala etablovanou disciplínou a v mnohých parametroch sa
odlíšila od svojej prvotnej podoby. Zo svojich počiatkov si však uchovala
svoju normatívnu funkciu. V 60. rokoch 20.storočia nastúpila kríza tohto
poňatia sociálnej práce. Vyšla z radov marxisticky orientovaných
intelektuálov. Spochybnila protestantské ponímanie práce ako povinnosti,
ideál dvojgeneračnej súdržnej rodiny a všeobecnú uplatniteľnosť konzumnej
životnej orientácie mimo kultúru západnéj strednej triedy. (Řezníček, 1994).
Tieto trendy výrazne znejasnili celkové poňatie sociálnej práce. Doteraz bola
sociálna práca chápaná ako profesia, ktorá definuje sociálne problémy ako
riešiteľné ťažkosti konkrétnych osôb.. Toto poňatie bolo odmietnuté a
redefinované ako boj proti etablovanej majoritnej spoločnosti.
18
Musil (1995) reflektuje tento problém v dichotómii
etnocentrizmus versus partnerstvo. Etnocentrizmus je
ponímaný ako tendencia „stavu“ sociálnych pracovníkov
pristupovať ku klientom z pozície hodnotových orientácií
a noriem ktoré sú vlastné tejto skupine, prípadne
spoločenskej triede, ku ktorej väčšina sociálnych
pracovníkov patrí. Musil si kladie otázku, či je vôbec
možné vykonávať pomocné profesie a neuplatňovať
pritom nereflektované hodnotiace kritériá špecifické pre
vlastnú vrstvu.
Opakom etnocentrizmu je partnerstvo, ktoré znamená
snahu podporovať klienta bez toho, aby mu boli kladené
normatívne a hodnotové podmienky tejto spolupráce.
19
Pomoc a sociálna kontrola
Dilema normatívnosti sociálnej práce má
tiež do činenia s otázkou vzťahu pomoc a
sociálna kontrola. Určitá časť soc.
pracovníkov je presvedčená, že
najvlastnejším cieľom SP je pomoc
klientom.
Iní, najmä politici sú presvedčení, že cieľom
SP je sociálna kontrola.
20
Polyvalencia a špecalizácia
Polyvalencia – soc. pracovník v rámci svojej
územnej kompetencie poskytuje služby klientom
v najrozmanitejších životných situáciách, rieši
problémy mladistvých i dospelých delikventov,
občanov invalidných, starých, intervenuje v
rodinách s deťmi.
Špecializácia vyjadruje také poňatie SP, pri ktorom
so, pracovník v rámci svojho profesionálneho
pôsobenia zaoberá len určitým sociálnym
problémom alebo jedným z jeho aspektov.
21
Sociálna práca ako veda i umenie
SP je umením, ktoré vyžaduje veľkú škálu schopností: porozumenie pre
potreby iných, schopnosť pomáhať ľuďom tak, aby sa na pomoci nestali
závislí.
SP je tiež vedou, ktorá má svoje teórie a ďalej vytvára nové teórie vysvetľujúce
vznik a riešenie individuálnych, skupinových a komunitných problémov.
Osobnostné predpoklady soc. Pracovníka, ako je talent, tvorivosť sú základom.
Bez vzdelania a kultivácie svojho talentu však nevystačí. Dnešné
komplikované spoločenské pomery vyžadujú odbornú prípravu najvyššej
kvality. Nejde len o prosté vedomosti, ide o schopnosť pracovať s
informáciami a tvorivé uplatňovanie osvojených zručností.
„Profesiu ako umenie je možné si osvojiť iba do určitej miery. Osvojiť si možné
vedomosti, metódy, prístupy, mnohé je možné si prečítať, odpozorovať, ale
umenie sa týmto spôsobom nedá osvojiť, je potrebný aj talent a odhodlanie;
podstatou umenia pomáhať sú spôsoby, ktorými sa uberá pracovníkova
myseľ pri práci. Tieto spôsoby sa dajú cvičiť, rozvíjať a precizovať. Úlehla
hovorí: ako náhle sa vydáte na cestu skúmania vlastného myslenia, nie je už
cesta späť.“
Umenie vcítiť sa do potrieb iných ľudí, porozumieť ich potrebám sa nedá naučiť
bez citlivého prístupu k svojmu prežívaniu i k prežívaniu jednotlivcov, skupín
i komunít. Nevyhnutné pre efektívnu sociálnu prácu sú však aj vedecké
22
teórie, ktoré sociálny pracovník vie uplatniť vo svojej práci.
Druhy teórií v SP
Používanie teórie v prvom rade uľahčuje prax,
pretože špecifikuje, čo máme robiť, ako a prečo.
Pomáhajúci pracovník také návody potrebuje. Je
veľký rozdiel, či sa jeho intervencia uskutočňuje
na základe domienok, pocitov, alebo či jedná
poučene na základe kompaktného teoretického
rámca. Snaha pomáhať ľuďom bez presného
porozumenia ich ťažkostí, bez znalostí
metodických postupov môže byť nebezpečná.
Môže ohrozovať klientov, v prípade väčšíh
projektov i celú spoločnosť.
23
Hoci sociálna práca čerpá z rôznych vedných odborov,
teória často vychádza z nich, originalita odboru
spočíva vo zvláštnom spôsobe využitia teórie – v
adaptácii teoretických modelov pre riešenie problémov
klientov. Dochádza k dotváraniu teórií tak, aby bolo
možné vnímať človeka ako celistvú bytosť zakotvenú
v prostredí. SP sa vyznačuje schopnosťou integrovať,
využívať a modifikovať rôznorodé poznatky v snahe
pomáhať ľuďom pri podpore, príp. obnove ich
sociálneho fungovania.
24
Humanistické a existenciálne
modely SP
Predpokladajú, že názory postoje a interpretácie každého
jednotlivca sú platné a cenné. Sociálny pracovník pomáha
odhaľovať rôzne významy jeho skúseností.
Zmena sa chápe ako kontinuum, malými zmenami sa buduje
zmena veľká. Ku klientovmu sociálnemu zázemiu a k jeho
osobným potenciám sa pristupuje ako k prostriedku riešenia
problémovej situácie. S klientom sa jedná partnersky, ako s
expertom na jeho vlastný život.
K humanistickým a existenciálnym školám sa počíta napr.
Rogersova terapia orientovaná na klienta, Franklova
logoterapia, existenciálna analýza. K súčasným autorom
patria Thompson, Krill, Lukasová, May a Schneider ako
existenciálny smer a transakčná analýza Erika Berneho ako
predstaviteľa humanistického prístupu.
25
Humanizmus v sociálnej práci
Prístup orientovaný na klienta- najvýznamnejší autor je
Carl R. Rogers, ktorý najviac ovplyvnil sociálnu prácu.
Pôsobí hlavne tam, kde súčasťou SP je poradenská a
terapeutická činnosť. K jeh prínosu patrí zistenie
týkajúce sa podmienok úspešnej práce s klientom.
Kľúčové podmienky súvisia s tým, akým spôsobom
pristupuje sociálny pracovník ku klientovi a ako tento
vzťah vníma klient. Podľa Rogersa je podstatné, aby
pomáhajúci pracovník v terapeutickom vzťahu usiloval
o kongruenciu a pravdivosť, bezpodmienečnú spätnú
väzbu a empatiu.
26
Kongruencia a pravdivosť znamená, že pomáhajúci pracovník má
jednať v súlade so svojím prežívaním. Vo vzťahu ku klientovi
vystupuje ako skutočná osoba, nejde o použitie určitej techniky,
ale o zdieľanie vzťahu.
Bezpodmienečná pozitívna spätná väzba (bezvýhradné prijatie)
vyjadruje úsilie pomáhajúceho pracovníka o prijímanie
klientovej osobnosti bez hodnotenia jeho postojov a chovania.
Empatia je snaha prežívať a chápať klientovu situáciu jeho očami.
Ďalej má byť prístup sociálneho pracovníka podľa Rogersa
nedirektívny a nehodnotiaci, jeho súčasťou má byť aktívne
naslúchanie a autentické priateľstvo. Rogersovo poňatie
pomáhajúceho vzťahu a jeho dimenzií patrí dnes k základným
poznatkom, ktoré sa v SP široko uplatňujú. Výskumy potvrdili,
že tento prístup má skutočne významnú úlohu.
Rogers predpokladá klientovu jedinečnosť, odmieta diagnózu a
klasifkáciu podmienok.. Osobnosť človeka chápe ako proces,
osonosť je neustále vo vývoji a nikdy nie je celkom hotová.
27
Rogers charakterizuje ľudskú osobnosť:
• Človek má právo na vlastnú dôstojnosť a rozvoj, jeho
podstata je prirodzene dobrá, ľudskú osobnosť treba
rešpektovať
• Človek je schopný uvedomovať si svoje vlastné
hodnoty a riadiť sa nimi, byť zodpovedný k sebe aj k
druhým
• Človek je schopný usporiadať a hodnotiť svoje vlastné
pocity, myšlienky a chovanie
• Človek je schopný sa sám rozvíjať a utvárať svoje
pozitívne vlastnosti
• Človek je schopný konštruktívnej zmeny a
osobnostného vývoja na plné uspokojenie svojho
života
28
Rogers prisudzoval ľudskému bytiu principiálnu
slobodu. Zážitok slobody má významný
terapeutický efekt.
29
Existenciálna analýza a logoterapia
Založil ju V. E. Frankl. Vychádza z tézy, že základnou ľudskou
potrebou je vôľa ku zmyslu. V prípade, že táto potreba
zostáva nenaplnená, môžu vznikať psychické, somatické i
sociálne problémy. Predmetom záujmu logoterapeuta sú
predovšetkým zážitky bezzmyslovosti, ktoré sú označované
ako existeniálne vákuum. Frankl predpokladá, že v dôsledku
existenciálnej frustrácie – neschopnosti nájsť zmysel – sa môže
vyvinúť problémové chovanie : užívanie drog, kriminalita,
agresivita, rizikové sexuálne chovanie atď. Vznik
existenciálneho vákua je podľa Frankla spojený s tým, že
človek opustil ríšu inštinktov a pustil tradície vlastnej kultúry.
Jeho inštinkty mu už nehovoria, čo musí robiť a nie je pre neho
vodítkom ani tradícia. Človek nevie čo chce a dokonca ani to,
čo by chcieť mal. Preto sa ľudia utiekajú ku konformite s
masovou kultúrou alebo sa nechávajú spútať totalitarizmom,
ktorý má dnes mnoho podôb – sekty, politický extrémizmus.
Oboje je výrazom rezignácie na vlastnú slobodu a
30
zodpovednosť.
Sloboda podľa Frankla je základnou charakteristikou ľudskej
existencie. Existuje sloboda –od a sloboda -k.
Sloboda –od je snaha byť nezávislý : na ľuďoch, inštitúciách,
sociálnych podmienkach,
Sloboda –k niečomu je zodpovednosť : voči ľuďom, inštitúciám...
V tejto slobode –k sa človek dobrovoľne podriaďuje zákonu.
Takto nás zodpovednosť vždy nejako prepája s vyšším rádom
(legislatívny systém, rodinné puto, priateľské vzťahy,
náboženstvo) a je spätnou väzbou našej slobody -od.
Kľúčovou otázkou existenciálnej analýzy a logoterapie je otázka
zmyslu ľudského života. Človek sa podľa Frankla vlastne vôbec
nemá pýtať: Aký má život zmysel? Lebo otázky vyslovuje život
sám a našou úlohou je „len“ odpovedať. Otázkami mieni
rozmanité životné situácie, do ktorých sa človek behom života
dostáva. Naše reakcie, postoje, chovanie sú potm odpovede.
31
Zmysel každej životnej situácie má subjektívnu a
objektívnu zložku. Subjektívna znamená, že
neexistuje jediný zmysel pre všetkých, ale pre
každého človeka je zmysel iný, ešte premenlivý
podľa situácie.. Úlohou človeka v každej situácii
je zachytiť a pochopiť jej zmysel. Zmysel
situácie je danosťou objektívnou zložkou
zmyslu. Zmysel situácie je akoby hádankou s
jediným správnym riešením pre každého
človeka.
Zmysel podľa Frankla človek nachádza
predovšetkým uskutočňovaním hodnôt.
32
Zatiaľ čo zmysel je viazaný na jedinečnosť situácie, hodnoty sú
plané všeobecne. Delí ich na hodnoty tvorivé, zážitkové a
postojové.
Tvorivé hodnoty sa najčastejšie realizujú prácou. Sú to aktivity,
ktoré pretvárajú vonkajší svet. Nie je podstatné, čo človek robí,
ale ako to robí. Podstatný je spôsob, ako človek prácu
vykonáva: S nasadením – bez záujmu, poctivo – nepoctivo.
Hodnoty zážitkové sa realizujú skorej v prijímaní vonkajšieho
sveta. Je to prežívanie spojené s vnímaním prírody, umenia,
vzťahu.
Hodnoty postojové sa realizujú v osudových situáciách, ktoré nie
sú ovplyvniteľné. V takých situáciách môže človek uskutočniť
hodnotný výkon tým, že prijme svoje utrpenie (Frankl to
charakterizuje slovami „vziať na seba svoj kríž“). Určité životné
okolnosti (nemoc, úraz) môžu spôsobiť, že človek stratí
možnosť realizovať tvorivé a zážitkové hodnoty. Postojové
hodnoty však môže uskutočňovať, pokiaľ dýcha a je pri vedomí.
33
Otázkam utrpenia Frankl venoval veľkú pozornosť. Ľudský život
sa podľa neho naplňuje nielen v radosti, ale aj v utrpení.
Neúspešnosť života z hľadiska sveta neznamená jeho
bezzmyslovosť. Slasť nemôže zmysel životu dať, čo znamená,
že ani jej nedostatok nemôže zmysel životu vziať. Utrpenie
dokonca vytvára plodné napätie tým, že dáva človeku pocítiť
rozdiel medzi tým, čo je a čo má byť.
Napr. trúchlenie za zomrelým sa musí z hľadiska zdravého
rozumu javiť ako neužitočné. Trápiť sa niečím, čo je nenávratne
stratené, sa javí ako zbytočné. Pre človeka však má trúchlenie,
smútok a ľútosť nenahraditeľný význam. Umožňuje mu
adaptovať sa na zmenu, ku ktorej v jeho živote prišlo. Podobný
zmysel má núdza a nuda. Nuda je tu preto, aby sme sa vyhli
ničnerobeniu. Núdza je signál, výzva. Bolesť je v biologickej
rovine strážkyňou integrity organizmu, v rovine duševnej a
duchovnej má analogickú úlohu, chráni človeka pred duševnou
strnulosťou. V utrpení zrejeme a rastieme, Človek, ktorý sa
pokúša vyhnúť nešťastiu, otupiť pocit bolesti, neodstraňuje
príčinu, ale len stav nepríjemnosti. Rozptýlením a otupneím sa
len hrá na neexistenciu bolesti a uteká pred ňou.
Pokiaľ trpíme, zostávame duševne nažive. Podľa Frankla utrpenie
prináleží k zmyslulnému životu rovnako ako osud a smrť. 34
Ľudský osud má podľa Frankla dimenziu
biologickú- vrodené dispozície, psychologickú –
napr. duševné choroby a sociologickú –sociálne
pomery. Logoterapia vychádza z predpokladu,
že človek má voči všetkým týmto aspektom
osudu slobodu.
BioIogické, psychologické ani sociologické
zákony nemôžu determinovať človeka a jeho
chovanie. Nemôžu ho totiž zbaviť jeho
slobodnej vôle. Človek sa môže voči osudu
slobodne rozhodnúť. Aj dokonca v prostredí
koncentračného tábora je schopný utvárať
35
svoju vlastnú existenciu.
Optimistický postoj k smrti je podľa Frankla umožnený jeho
pohľadom na čas. Čas je vedľa priestoru a zmyslu jednou z
troch základných súradníc bytia.
Budúcnosť v porovnaní s minulosťou a prítomnosťou nie je
podstatná, podstatná je predovšetkým prítomnosť a minulosť..
Minulosť je však medzi nimi jediná pravá skutočnosť. To čo
prejde z prítomného do minulého, je v dialektickom zmysle
súčasne zničené aj uchované. Pominuteľné sa Franklovi javia
len možnosti, ktoré sme mali pre uskutočnenie hodnôt,
príležitosti k tvoreniu, prežívaniu alebo utrpeniu. Ak sme ich
však uskutočnili, už pominuteľné nie sú. Stali sa skutočnými a
sú navždy, pre celú večnosť zakonzervované.
Minulé podľa Frankla existuje nezávisle na našom vedomí. Aj keď
všetci zomrieme, minulé zostane uchované a bude navždy
súcnom. Všetko je pominuteľné a súčasne tiež večné. Všetko
sa zvečňuje samo sebou, akonáhle je uvedené do času naším
životom. Nesieme zodpovednosť za to čo je zvečňované tým,
že sme to uviedli do času.
36
Všetko minulé sa stáva naším osudom. A aj napriek
tomu je človek slobodný aj voči minulému. Človek má
voľnosť prijať minulosť fatalisticky, alebo sa z nej
poučiť. Nezmeniteľnosť minulého burcuje ľudskú
slobodu a má byť výzvou k zodpovednému konaniu.
Všetko, čo sme prežili, urobili alebo vytrpeli, sa podľa
Frankla zachytáva do protokolu sveta. Tento protokol
sa nemôže stratiť.
Frankl píše:
„ Obvykle človek vidí len strnisko pominuteľnosti, čo
však prehliada, sú plné stodoly minulosti. Tým, že sa
to stalo minulým, nie je totiž nič nenávratne stratené,
ba skorej je všetko nestratiteľné uchované. Nič sa
nedá odstrániť zo sveta, čo sa raz stalo. Nezáleží
potom všetko tým viac na tom, aby to bolo do sveta
vytvorené?“
37
Otázky okolo smrti: v smrti človek už nemá nič k
dispozícii, ani telo, ani dušu. Dochádza k strate
psychofyzického Ja. Čo zostáva, je len on sám, sám
duch. Človek po smrti už nemá žiadne Ja, nemá už
vôbec nič, je len samo bytie. Človek sa akoby stáva
filmom svojho života. Je teraz svojím prežitým
životom., stal sa svojou vlastnou históriou, ako tou,
ktorá sa mu stala, tak aj tou, ktorú sám vytvoril.. A
preto je tiež svojím peklom alebo svojím nebom.
Minulosť človeka je vlastne jeho budúcnosťou. Do
sveta sa čokoľvek uvádza tým, že sme to uviedli do
bytia v minulosti. Aj človek sám sa uvádza do sveta
nie narodením, ale až smrťou. Prirodzené umieranie
preto patrí k životu a uzatvára ho do zmysluplného
celku.
38
Zámerné ukončenie života vo forme eutanázie alebo
sebevraždy, Frankl principiálne odmieta. Trpiacim
ľuďom, ľuďom nešťastným kvôli tomu, že nemajú
partnera, sú chudobní alebo chorí, nemusíme
pomáhať získať partnera, lepšiemu zárobku či zdraviu.
V niektorých prípadoch je podstatnejšie pomôcť týmto
ľuďom pochopiť, že kus zmyslu ich života spočíva
práve v tom, že svoje nešťastie vnútorne prijmú a
prekonajú.
Logoterapia sa k človeku stavia ako k svojbytnému
subjektu, ako k bytosti obdarenej slobodou a
zodpovednosťou. Frankl podobne ako Rogers
pomáhajúcich vyzýva, aby sa od svojich klientov
dokonca učili. Mnohí z klientov dokážu znášať
obrovské utrpenie a to je dôvod k ich obdivu.
Logoterapia má byť cestou úcty ku klientoi, nie cestou
39
k jeho poučovaniu.
Základnou metódou logoterapie je sokratovský
rozhovor. Formou otázok je klient vedený k
premýšľaniu a prijatiu vlastného života ako
úlohy. Neskôr bol tento spôsob práce nazvaný
ako modulácia postoja –Lukasová, 1998.
Rozhovor má pomôcť klientovi nájsť
zmysluplnosť prežívanej situácie, pomôcť mu
pri osvojení pozitívnych postojov k vlastnému
životu.
Za šťastím sa nedá ísť, šťastie prichádza samo. –
podstata techniky dereflexie. Napr. prehnané
usilovanie o sexuálny výkon končí
zlyhaním.Prehnané usilovanie o dosiahnutie
žiadúceho cieľa – úspešnosti, slasti, šťastia,
40
blokuje jeho dosiahnutie.
Humanistické poňatie
teda v sociálnej práci sú zároveň vplyvné i
okrajové.
• Humanistické hodnoty sa stali východiskom
väčšiny etických kódexov asociácií sociálnych
pracovníkov v Európe i Amerike.
• Jeho okrajovosť spočíva v charaktere jeho
uplatnenia- ako praktická teória sa v sociálnej
práci veľmi nerozšíril. Je bežne akceptovaný ako
filozofická pozícia. Podobne aj
existencionalizmus pri práci s klientom využíva
len málo sociálnych pracovníkov.
41
Ďalšie modely
Sociálne psychologické a komunikačné modely:
• Teória rolí
• Etiketizačné teórie
• Komunikačné teórie
Systematický prístup
Kognitívno-behaviorálne teórie
Prístup orientovaný na úlohy
Antiopresívne prístupy
Sociobiológia
Sociálnoekologický model a fenomenologiká tradícia
• Ekologický model
• Sociálna ekológia
• Fenomenologické poňatie
• Koncept prirodzeného sveta“
• Tri základné pohyby ľudského života
• Pražská škola psychickej deprivácie
• Sociálne fungovanie a metóda PIE
42
Atribúty postmodernej spoločnosti
Postmoderna, alebo postindustriálna spoločnosť, označuje
súbor nie celkom jednoznačných a nie celkom
prepracovaných názorov na spoločnosť a na dôsledky
procesu modernizácie na spoločnosť. Tieto dôsledky nie
sú len pokrok, pozitíva, ale tiež hrozby, riziká, ale aj
premeny človeka, ktoré nie sú len humanizujúce,
obohacujúce ľudstvo, ale práve naopak. Ako paradigmu
vyhlasuje postmodernizmus pluralitu postojov, názorov,
prístupov, uvažovania, pluralitu racionálneho
spracovania spoločenskej reality v jej vývoji a
premenách. Postmoderná filozofia vyžaduje posun
nášho spôsobu uvažovania a hodnotovej orientácie od
kvantitatívneho ku kvalitatívnemu a
multidimenzionálnemu.
43
Postmoderní myslitelia vymedzujú postmodernú spoločnosť ako spoločnosť, ktorá je:
• Permisívna: dovoľuje viacej, než dovoľovali tradičné spoločnosti (viď. problém drog,
homosexuality, detabuizácia sexu, rôzne formy párového spolužitia, rôznosť vzdelávacích
inštitúcií)
• Ludická: „spoločnosť, ktorá sa rada hrá“ a ktorá prácu nepovažuje za základnú hodnotu
života, pracovná činnosť a výkon profesie nie sú vnímané ako významná oblasť
sebarealizácie a prvky hravosti sú prenášané aj do oblasti práce, mladí ľudia zotrvávajú v
práci, pokiaľ ich baví, keď sa vyskytnú ťažkosti, práca stráca zábavnosť a hravosť a je dôvod
ju opusttiť a nájsť si novú, netrápiť sa s ťažkosťami, lebo život si treba užívať
• Sekularizovaná: spoločnosť, kde väčšina aktivít je nenáboženského charakteru a pokiaľ má
náboženský charakter, tak nie v zmysle tradičného kresťanstva (sekty, rôzne nové
náboženské hnutia), duchovná hodnotová zložka individuálneho života je sýtená z rôznych
prameňov, vzťahuje sa viac na život jednotlivca a nemá už tak silný dosah na vzťah človeka k
ľudskému spoločenstvu, na vnímanie ľudskej spoločnosti ako celku, ktorého je súčasťou
• Postmoralistná: tzn. keď sa morálka prežila a morálne hodnoty sú skôr vnímané ako luxus
• Postheroická: tzn. keď nevychovávajú hrdinovia, ale transformovaní hrdinovia (mutanti,
virtuálne idoly a pod.)
• Alibistická: tzn. spoločnosť, v ktorej nie je pre nikoho žiadnym problémom zdôvodniť a
ospravedlniť čokoľvek
• Postedukačná: tzn. že výchova sa „prežila“, lebo načo vychovávať, keď „život nás najlepšie
naučí...“
• Spoločnosť globalizácie: tzn. dnes je trvanie existencie každej spoločnosti závislé na
schopnosti a miere zapojenia celosvetového spoločenstva do riešenia globálnych problémov.
Problémom modernizmu je ppráve zvládnutie plurality, heterogenity a inakosti životných
pôsoboví, hodnôt, skúseností, špecializáciu vedných odborov a celospoločenských
vývojových trendov tak, aby to prispievalo k dôstojnému životu človeka v ľudskej spoločnosti.
(Mulpacher, 2005)
44
Modely v SP
Za modely môžeme považovať v SP také postupy, ktoré majú okrem samotného
prístupu v rámci nejakej teórie sociálnej práce vypracované aj konkrétne
postupy práce s klientom .
45
1. Sociálne orientovaný model - Model spoločných cieľov
Tento model obsahuje činnosti zamerané na realizáciu skupinových záujmov a často
bývauplatňovaný na základe očakávaní takých súčastí spoločnosti, akými sú
napríkladobčianske organizácie, rodičovské výbory, susedstva atď. V literatúre sa v
súvislosti sním môžeme stretnúť aj s termínom
model spoločných cieľov
.Skupiny slúžiace spoločným cieľom vznikajú a trvajú z dôvodu spoločne vytýčenýchzáujmov,,
ktoré upevňujú skupinové vzťahy. V posledných rokoch sa táto metóda spájas možnosťou
regulácie problémov spájaných s rozvojomi rastom spoločnosti.Tento model práce so
skupinou je postavený na nasledovných zásadách :
•
objasňovať smerovania politických agentúr,
•
pozitívne využívať možnosti miestnych organizácií,
•
stotožniť sa s cieľmi organizácie, ktorých ste členmi,
•
vypracovávanie správ,
•
poznanie alternatív a ich následkov.Základom, tohto modelu sú zásady demokracie, ktoré sa
stali štandardom pre každú prácu so skupinou. Každý pracovník, bez ohľadu na jeho
formálne postavenie, sa usilujeo presadenie základných princípov demokracie v práci so
skupinou. Z hľadiska cieľov jeorientovaný na úspešnú socializáciu členov skupiny.V
teoretickej rovine sa venovali tejto otázke Middleman, Cox, Breton, Lee a
Parson(Skidmore – Thckerey 1998)
46
2. Nápravný model
Nápravný, alebo terapeutický model je orientovaný klinicky. Skupina tu
plní rolu činiteľavyvolávajúceho a posilňujúceho očakávané zmeny.
Sociálny pracovník uľahčujeinterakciu medzi jednotlivými členmi
skupiny s cieľom dosiahnutia zmeny u jednotlivcov, alebo pomáha
jednotlivcom pri dosiahnutí sebestačnosti a zlepšeniavlastného
funkciovania. Sociálny pracovník napomáha skupine dosiahnuť
pozitívnezmeny vo funkciovaní skupiny ako celku. Zaoberá sa
problémami dysfunkcie v skupine atiež vzťahmi jednotlivých členov
aj mimo skupiny. Skupinová práca orientovaná nanápravu má
možnosti širokého uplatnenia v nemocniciach, nápravných
inštitúciách,rodinných vzťahoch, v poradenstve v školách, v
strediskách zdravia atď.Predstavitelia: Vinter, Garvin, Rose (In:
Skidmore-Thckerey, 1998).
47
3. Interakčný model
Ide o model opierajúci sa o vzájomnosť, spolupatričnosť členov skupiny. Tento
modelslúži rovnako jednotlivcovi i spoločnosti. Vychádza z faktu, že
jednotlivca je možnovidieť, porozumieť mu a liečiť ho len v kontexte rôznych
systémov i podsystémov, doktorých prináleží. Dôraz je kladený na
spolupatričnosť, ktorá vzniká medzi jednotlivcoma spoločenskou skupinou.
Model vzájomných cieľov vychádza zo systémovej reláciemedzi jednotlivcom
a spoločnosťou. Spolupatričnosť je centrálnym bodom sociálnej práce. Malá
skupina je poľom, na ktorom je možné kultivovať a usmerňovať
akoindividuálne tak i spoločenské funkciovanie.Sociálny pracovník plni úlohy
facilitátora , mediátora a pod. Úlohou je naučiť tvoriť a
udržiavať potrebnú sociálnu sieť, prijímať a dávať sociálnu oporu, hľadať
novémožnosti riešenia. K dispozícii skupine je obraz určitého konkrétneho
ideálneho stavuskupiny a tiež aj systém vzájomnej pomoci. Model nie je teda
závislý na konkrétnom probléme, ktorý skupina rieši, ale práve skupina je
možnosťou k jeho riešeniu. Neobsahuje ani terapeutické ciele, ani programy
politických, či veľkých sociálnychzmien. Pozornosť sa kladie na
zaangažovanosť v medziľudských vzťahoch.K predstaviteľom patria:
Schultze, Gitterman, Shulman (Skidmore, R. A.-Thckerey.M.G.1998)
48
Systemický prístup
V súčasnosti jeden z hlavných trendov v humanitných vedách (v
psychológii, psychoterapii, sociálnej práci, pedagogike, sociológii a
pod.)
Je ucelenou a vedecky podloženou variantou pohľadu na človeka a
spoločnosť, ktorá ponúka nové možnosti jak zaobchádzať so
sociálnymi a psychosociálnymi javmi v ére postmodernej.. Formoval
sa v 2. polovici 20. storočia ako dôsledok postupujúcej zmeny
paradigmy v prírodných a spoločenských vedách.Začal sa používať
v 70. rokoch akom označenie špeciálnej psychterapeutickej školy,
nazývanej systemická a rodinná terapia.
Zmena paradigmy: Dovtedy platilo, že ľudské poznanie je procesom
objavovania akéhosi hotového sveta, ktorý skúma výskumník
zvonka.
Fyzika, astronómia a astrofyzika priniesli nové objavy, ktoré definitívne
zmenili tento prístup.
Pozorovateľ, výskumník, sociálny pracovník je po novom súčasťou
procesu pozorovania a ovplyvňuje jeho výsledky.
49
Neurobiologické výskumy ukazujú, že ľudské
poznanie nie je žiadnym zobrazovaním
(reprezentácia) akéhosi objektívneho
vonkajšieho sveta, ale je autonómnym
procesom priraďovania významu a súvislostí
vnútorným zmenám nervového systému.
Dva základné atribúty súčasného vedenia:
• Zásadne pluralitné
• Rozhodujúca úloha jazxyka, v ktorom si
konštruujeme naše verzie sveta
50
Konštruktivizmus a postmodernizmus poukazujú
na etické dôsledky tohto prístupu:
• Každý človek je plne zodpovedný za to, aký svet
vytvára a ponúka ostatným ľuďom
• Každý človek potrebuje ostatných ľudí a ich
svety pre upevnenie svojho vlastného sveta
• Už sa nedá oprieť o objektívnu realitu ako zdroj
istoty toho, čo nás vedie k správnemu výkladu
udalostí a javov, potreba prísnej sebareflexie
nášho jednania
51
V systemicky poňatej sociálnej práci: Sociálny pracovník reflektuje, že je
jedným z aktívnych spolutvorcov systému služieb ľuďom, ktorí „vlastnou
profesionálnou aktivitou produkujú a reprodukujú kategórie sociálnych
problémov, včítane typológie ľudí spojených so sociálne problémovými
kategóriami“ (Miller, 1992).
Sociálny pracovník je najčastejšie sprostredkovateľom „dohody“ medzi často
rôznymi predstavami klienta v ťažkej situácii, jeho prvotnou úlohou je
posúdenie danej situácie s ohľadom na nasledujúce charakteristiky:
1. Aká je miera pracovníkovej osobnej angažovanosti v danom prípade?
2. 2. Aká je pracovníkova vstupná pozícia voči jednotlivým klientom, čo asi
jednotliví klienti od pracovníka očakávajú?
3. Aký je kontext alebo širšie súvislosti prípadu?
4. Rozlíšenie, kto je zadávateľom objednávky, a teda posudzovateľom kvality
vykonanej práce, a tkto je tzv. cieľovou osobou alebo príjemcom služieb.
5. Na základe uvedeného potom sociálny pracovník volí jeden z dvoch
základných postupov:
52
1.
Ponúkanie spolupráce („pomoc“): „Povedz mi, v čom ti môžem byť nápomocný?“
tento spôsob otvára SP i klientovi možnosť spolupráce na vytvorenie pracovného
kontraktu, ktorý obsahuje
•
Ciele
•
Kroky
•
Kritériá
(dojednávanie, vzájomné vyjasňovanie zlaďovanie očakávaní oboch)
2. Preberanie starosti („kontrola“)- „Podľa názoru určitej osoby (môjho kolegu, sudcu,
tvojej matky...) potrebuješ to a to zmeniť. Môžeme na tom spolupracovať?“
Klient má dve možnosti – prijať alebo odmietnuť. Odmietnutie vedie k zosilneniu aktivity
SP, prijatie môže v budúcnosti prejst do roviny spolupráce.
Systemické kritériá pre preberanie starosti sú:
•
Reflexia vlastnej voľby medzi ponúkaním spolupráce a preberaním starostí, ďalej
transparentnosť a úžitok.
V západných krajinách sa systemický prístup intenzívne uplatňuje, lebo má tendencie:
•
•
Krátkodobosť
efektivita
53
Kognitívno – behaviorálne teórie
Vychádza z Darwinizmu, súvisí s predstavami o prežití druhu, ako sa chová
organizmus, aby prežil v prostredí, kde je.
Zameriava Sa na konkrétne , objektívne merateľné chovanie jednotlivca v
kontextu jeho prostredia. Nezaoberá sa vnútornými motívami (príčinami)
chovania. Chovaním sa rozumejú všetky aktivity organizmu, ako sú:
• Fyziologické prejavy
• Emocionálne reakcie
• Kognitívne procesy
• Motorické prejavy
Základná tézy behaviorálnej teórie spočíva v presvedčení, že všetko chovanie,
normálne aj abnormálne, je naučené v interakcii s prostredím. Behavioristi
sa usilujú porozumieť týmto okolnostiam, ktoré ovplyvňujú priebeh učenia.
Tieto poznatky sú využívané k tvorbe postupov, ktoré majú slúžiť ako
nástroj na ovplyvnenie nežiadúceho chovania.
Problémy klienta sú definované pomocou hypotéz, ktoré definujú premenné
alebo faktory, ktoré sú príčinou problémového chovania. Cieľom terapie je
zmena chovania.
54
To sa môže stať vďaka:
• Zníženiu intenzity, frekvencie alebo trvania
takéhoto chovania, ktoré robí problém
klientovi alebo iným ľuďom
• Vytvorením nových zručností
• Zvýšením intenzity, frekvencie alebo
trvania takého chovania klienta, ktorého
absencia alebo nedostatočnosť pôsobí
klientovi (iným ľuďom ) ťažkosti
55
Teórie, modely a prístupy
( perspektívy ) - stručný popis
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
Základné teórie
Systemická teória
Psychodynamická
Teória sociálneho učenia (kognitívno – behaviorálna)
Teória konfliktov
Vývojové teórie v SP:
Teória morálneho uvažovania ( Kohlberg, Gilligan)
Teória poznania (kognitívna teória) (Piaget)
Transpersonálne teórie ľudského rozvoja (Transpersonálny znamená za alebo cez osobu alebo masku.
Ísť za identitu vychádza z individulálneho telesna alebo ega a zahŕňa aj spirituálnu skúsenosť alebo
vyššiu úroveň vedomia)
Eriksonova teória vývojových stupňov
Primárne prístupy :
Sily
Feministické
Ekosystému
Súčasné modely praxe sociálnej práce:
Model orientovaný na riešenie problémov
Model orientovaný na úlohy
Model zameraný na riešenia
Model narratívny
Model kognitívno – behaviorálny
Model krízový
56
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
Stručne povedané, modely sú ako recepty. Krok za krokom popisujú sedenia s klientom.
Prístupy alebo perspektívy reprezentujú, ktoré aspekty sedenia sú zdôraznené alebo
zvýraznené pri sedení. (napríklad aké otázky sú kladené, aký čas je strávený...)
Teórie sú vyššieho rádu, zahrňujú a vysvetľujú vzťah človeka v prostredí. Teórie pomáhajú
vysvetľovať prečo sa problém objavuje a na čo by sa mala zamerať efektívna intervencia
Definícia: Teórie sú všeobecné vysvetlenia o reálnom svete, ktorých základné pravdy môžu byť
potvrdené vedeckými metódami. – musia vysvetľovať overiteľným spôsobom prečo sa niečo
deje.
Napríklad teória učenia vysvetľuje správanie na báze toho, čo sa organizmus naučil
z prostredia.
Model je plán akcie. Vysvetľuje čo treba robiť v praxi vo všeobecnej rovine.
Napríklad: Behaviorálny model (postavený na teórii učenia) dáva špecifický postup, ako
ovplyvniť zmenu. Ak sa rodič sťažuje, že jeho dieťa má ťažkosti zostať vo vlastnej posteli
a rodič mu dovolil spať v svojej posteli (tým posilňuje ťažkosti s dieťaťom), odborník pomôže
zmeniť toto chovanie dieťaťa tým, že odstráni posilňovanie takéhoto chovania.
Prístup: spôsob vnímania sveta vychádza z pozícia hodnôt. Prístup bude ovplyvňovať výber
teórie a modelu.
Payne argumentuje, že teória sociálnej práce môže uspieť vtedy, keď sú obsiahnuté všetky tri
oblasti: prístup, teória aj model.
Príklad: Muž, ktorý bije svojich rodičov. Teória : teória sociálneho učenia – muž sa naučil
násilnému správaniu v pôvodnej rodine a v spoločnosti, ktorá oceňuje hnev a násilie u mužov.
Kognitívna teória: čo si muži hovoria v situáciách, keď sa zvyšuje ich stres, ich hnev a ich
sklon k násilnému správaniu. Model: kognitívnio – behaviorálny. Prístup: feministický.
(Definície sú z Syers & Boisen (2003) Course handout Payne, M. (1997). Modern Social Work
Theory. Lyceum Books 1
specific guidelines 2
57

similar documents