Absurdná dráma - Vladimír Dolinay

Report
ABSURDNÁ
DRÁMA
Antidráma
ABSURDNÁ DRÁMA
Vzniká v 50-tych rokoch 20. storočia
Bram van
 Porušuje klasické požiadavky divadelnej hry, aby
Velde
vyjadrila pocit nezmyselnosti ľudskej existencie
„maliar
nemožnosti“
vo svete zbavenom základných istôt
ZÁKLADNÉ ZNAKY:
 Dej hry nepostupuje, točí sa a vracia, chýba klasická
kompozícia, súvislý dej, zápletka, rozuzlenie, ba aj
motivácia konania postáv
 Dôraz je na nezmyselnom dialógu
 Opakovanie slov, vetných fráz, chaotické novotvary...
vyjadrujú neschopnosť dorozumieť sa
 Scéna je často absurdná, atmosféra ubíjajúca,
vyjadrujúca bezvýchodiskovosť a bezperspektívnosť
 Chaos a zmätok na scéne predstavuje úzkosť človeka
v reálnom svete

PREDSTAVITELIA
Za najvýznamnejšieho predchodcu absurdnej
drámy je pokladaný Alfred Jarry ( Kráľ Ubu )
 K ďalším predstaviteľom patria : írsky dramatik
Samuel Beckett (Čakanie na Godotta,
Koniec hry )
a
Eugéne Ionesco – francúzsky dramatik
rumunského pôvodu ( Stoličky , Plešatá
speváčka)

SAMUEL BECKETT ( 1906 – 1989 )


Írsky dramatik, narodil sa v Dubline , ale väčšinu
života prežil vo Francúzsku
Nositeľ Nobelovej ceny ( 1969 )
Beckett pravdepodobne viac ako ktorýkoľvek
iný dramatik vyjadril pochybnosti o
schopnosti človeka pochopiť a spravovať
tento svet.
Oscar G. Brockett, 1969




Tvoril v angličtine aj francúzštine
Písal drámu aj prózu
V próze využíva prvky tzv. antirománu
Vo svojej tvorbe uvažuje o zmysle ľudskej existencie a
absurdnosti
sveta
„ Je pravda, že pri dostatku trpezlivosti sa nakoniec dohovoríme, ale
pýtam sa vás, o čom a za akým účelom?“
( S.Beckett )
ČAKANIE NA GODOTA
Pán Pozzo a sluha Lucky

Väčšina znalcov sa zhoduje v tom, že hra
vyrastá z nálady vojnových a povojnových čias
a sú tam pretavené autorove zážitky z tejto
doby
Počas 2.svetovej vojny pracoval vo francúzskom odboji,
ich skupina bola v roku 1942 prezradená a Beckettovi sa
podarilo aj s neskoršou manželkou Suzanne Dumesnil
utiecť pred gestapom na juh do mesta Roussillon, do tzv.
vichistického Francúzska .Väčšinu cesty vraj išli pešo a
viedli podobné dialógy „aby zabili čas“ ako Estragon a
Vladimír. Tam sa až do konca vojny skrývali, ale zároveň
ďalej pracovali v odboji.
Beckett tak bol zbavený občianskych práv, žil v
neustálom napätí a strachu, nebezpečenstve, ako všetci,
ktorí sa museli skrývať a ČAKAŤ, či sa vojna vôbec skončí.
Mnohí literárni znalci vidia v postave tyranského Pozza
zosobnenie fašistu / nacistu.
ČAKANIE NA GODOTA




Je poetická harlekiniáda, tragikomédia, ako kedysi
bývala tradičná komédia dell´arte
Preberá prvky varieté, cirkusu,
vaudeville ( estrády) aj nemého filmu (grotesky )
Estragón a Vladimír ( postavy tulákov ) sú prototypmi hercov
z nemých grotesiek, ktorí prijímali rany aj kataklizmy bez
jedinej grimasy a zároveň „tuláckymi klaunami“
ovplyvnenými cirkusovým prostredím
Je to TRAGIKOMÉDIA, kde komické prvky
( opakujúci sa motív tlačiacich topánok,
výmena klobúkov, pády, scéna s Pozzovými
hodinkami, spadnuté nohavice...) strieda tragika
( vzťah tyranského Pozza k Luckymu, bitky a
kopance, hlad, totálne outsiderstvo oboch
protagonostov, čakanie na niečo, čo neprichádza)
POSTAVA GODOTA





Sám autor prehlásil : „Keby som vedel, kto je Godot, napísal by
som to...“
Estragón a Vladimír čakajú na tajomného pána Godota, ktorý
je pre nich poslednou šancou ako dať svojim premárneným
životom zmysel
Godot je „postavou za scénou“, tak ako boli v antických hrách
bohovia. Je to dramatický prvok – trik, ktorý priam fatálnym
spôsobom vymedzuje „čakanie“ protagonistov.
Čo robí človek väčšinu času?
Niektorí ho zosobňujú s Bohom,
Čaká. Čaká na električku, na
podľa iných je alegóriou beznádejného
vlak, čaká na úradoch, u
čakania, smrti, nádeje...
doktora, čaká na dôchodok,
na peniaze, na telefón.
Je to hra o nádeji, ktorá sa zmenšuje
Civilizácia čakania. A
pocit zúfalstva narastá, ale definitívny
mŕtveho času. A nehovoriac o
ortieľ nebol vyrieknutý- znie to
čakaní na pravdu, na
paradoxne, ale hra Čakanie na
spravodlivosť – teda čakanie
Godota je hra o nádeji
metafyzické...
J. Putík: Odysea po česku. 1992
ČAKANIE NA GODOTA – ÚRYVOK
Estragon: Mali by sme sa radšej rozísť.
Vladimír: To hovoríš vždy. A zakaždým sa vrátiš. ( Ticho )
Estragon: Aby to bolo isté, bolo by ma treba zabiť. Ako toho.
Vladimír: Akého toho? (Pauza) Akého toho?
Estragon: Ako bilióny tých ostatných.
Vladimír: (poučne) Každý nesie svoj malý kríž. (vzdychne) Kým
umrie...(pauza )... A kým naňho zabudnú.
Estragon: Kým čakáme, skúsme sa porozprávať, ale pokojne, keď už
nedokážeme mlčať.
Vladimír: To je pravda, sme nevyčerpateľní.
Estragon: Aby sme nemuseli rozmýšľať.
Vladimír: Výhovoriek máme vždy dosť.
Estragon: Aby sme nemuseli počúvať.
Nájdite v ukážke narážky na to, ako postavy vnímajú ľudský údel.
Pokúste sa nájsť za zdanlivo banálnymi dialógmi hlbší zmysel.
BÝVALOM
ČESKOSLOVENSKU





Objavuje sa v 70-tych rokoch, v období tzv. normalizácie
Uzavreli sa hranice so svetom, kontrolovali sa postoje občanov
k socialistickému zriadeniu
Ľudia nemali možnosť opustiť krajinu či len vycestovať na
dovolenku mimo krajín tzv. „Varšavskej zmluvy“
Celá doba bola absurdná a absurdná dráma je odrazom doby
Autori sa pomocou humoru, satiry a náznakov (ktoré každý
pochopil) snažili poukázať na nedostatky a deformácie doby
Václav Havel: Audience
Absurdná situácia nastáva , keď
hlavného hrdinu Vaňka –
perzekvovaného spisovateľa, ktorý
momentálne pracuje v pivovare, jeho
nadriadený žiada, aby si správy pre
ŠTB písal na seba sám, lebo: „Kto má
vedieť, čo vlastne chcú... Mal by si mať
vplyv na to, čo o tebe budú vedieť...“
MILAN LASICA A
JÚLIUS SATINSKÝ
Rozvíjajú v slovenskej dráme postupy absurdného divadla
 Hlavný zdroj absurdity nachádzajú v každodennom živote, častou témou je
národná mentalita
 Dialógy sú plné irónie a sebairónie, sú naplnené paródiou a symbolikou a
končia nečakanou pointou
 Ich banálne rozhovory o banálnych veciach sú v prvom pláne smiešne, ale
skrýva sa tam znepokojujúci smútok z prázdnoty bezcieľneho života
TVORBA: Soirée, Nečakanie na Godota, Náš priateľ René, Nikto nie je za

dverami...
Nečakanie na Godota ( 1969 )
1: Ale kto je na vine? Mládež treba od útleho veku viesť k tomu, aby si navykla čakať priamo v
čakárňach. Pomohlo by jej to nájsť správny životný cieľ.
2: V tom s vami plne súhlasím. Spomeňte si na slová Godota: „Čakáreň je prostriedok,
nástroj, pomocou ktorého sa čakajúci navzájom čakajú.“ A ja sa bojím, že dnešná mládež
už ani nevie čakať!
1: To je tá najväčšia chyba! Oni nečakajú! Oni sa len hrnú dopredu!
2: Asi nevedia, čo ich čaká.
1: Keby sa nehrnuli, keby počkali ako my, dozvedeli by sa, čo ich čaká...
2: ...že ich čakáme my...
1: ...aby sme spoločne vtrhli do čakární...
2: ...v ktorých by sme odvážne čakali a nedovolili naše čakanie nikomu narušiť...

similar documents