Kriminologické teórie

Report
Kriminologické teórie
JUDr. Ing. Anna Hoľková, PhD.
Pojmy teória, smer a škola v
kriminológii
• Teória je súbor navzájom súvisiacich pojmov,
definícií a výrokov, ktorý predstavuje
systematický pohľad na javy tým, že špecifikuje
vzťahy medzi premennými, s cieľom vysvetliť a
predpovedať tieto javy.
• Teória je významnou súčasťou vedy
kriminológie, nakoľko napomáhajú odhaľovať
etiológiu kriminality a spolu s tým aj napomáhať
prognózovaniu a jej kontrole.
Pojmy teória, smer a škola v
kriminológii
• Smer v kriminologickej literatúre nie je
dostatočne definovaný, i keď sa môžeme
domnievať, že ide o určitý súbor, ktorý obsahuje
jednotlivé teórie.
• Kriminologickú školu následne vytvárajú
skupiny bádateľov, ktorých možno
charakterizovať prevažne spoločnými
metodologickými východiskami a konkrétnymi
metodickými prístupmi k výberu, analýze a
interpretácii získaných dát.
Klasifikácia kriminologických teórii
• Základné členenie kriminologických teórií:
• klasické teórie a
• pozitivistické teórie
Dané teórie respektíve školy vznikali v 18. a 19.
storočí a nastolili problémy, ktoré kriminológia
rieši v určitej obmene až dodnes.
Klasická škola kriminológie
• Formovala sa v 18. storočí v Európe
• Klasická kriminologická škola vychádzala z toho,
že ľudia majú slobodnú vôľu a možnosť výberu
svojho konania a preto ju môžeme nazývať aj
školou slobodnej vôle.
• Predstavitelia: C. Beccaria, J. Bentham, J.
Howard
C. Beccaria – O zločinoch a trestoch
• Priznal indivíduu slobodnú vôľu a vymanil tak trestné právo z
nábožensko-feudálnych dogiem. V slobodnej vôli videl aj
možnosť rozumného človeka pozdvihnúť spoločnosť ku šťastiu
a harmónii.
• Príčinu konania človeka videl iba v ňom samom a teda nie v
externých a objektívnych silách, ktoré na neho môžu pôsobiť.
• Príčinná súvislosť medzi subjektívnymi a objektívnymi
faktormi sa v prípade vykonania zločinu osobou neuznávala.
• Správanie osoby bolo definované vyhľadávaním slasti a
vyhýbaním sa bolesti. Problémom bolo však to, že u určitých
osôb spôsobovalo slasť aj konanie, ktoré bolo spoločensky
škodlivé. Naopak spoločensky užitočné konanie ho nemuselo
uspokojovať.
C. Beccaria – O zločinoch a trestoch
• Vznikla otázka ako dosiahnuť, aby človek
neuplatňovať tzv. nerozumné alternatívy
konania.
• výchova a presviedčanie ľudí
• hrozba trestu a teda zastrašovanie
Protitlak k osobným vášňam mal vytvoriť
mocenský tlak na spoločnosť.
C. Beccaria – O zločinoch a trestoch
• Chápanie trestného činu ako aktu slobodnej vôle viedlo k
formulovaniu takých základných zásad trestného práva ako je
princíp zodpovednosti jednotlivca za spáchanie trestného činu a
rovnako aj právo každého byť považovaný za nevinného, kým jeho
vinu nedokáže žalobca a nerozhodne o nej súd.
• Rovnako významným a pozitívnym danej teórie bolo uplatňovanie
prevencie, keď podľa Beccaria bolo rozumnejšie predchádzať
kriminalite ako ju následne trestať.
• Prvým základným prístupom k prevencii bolo, že v procese výchovy
si človek osvojí spoločenské normy a tak sa naučí slobodne
rozhodovať pre konanie, ktoré je z hľadiska noriem spoločensky
správne.
• Druhým základným prístupom k prevencii bolo, že páchať zlo sa
človeku zabráni hrozbou trestu a strádania.
• Preto boli pre klasikov v prevencii najdôležitejšie výchova a
zastrašovanie.
C. Beccaria – O zločinoch a trestoch
• Negatíva danej teórie:
Nakoľko teória chápala trestný čin ako akt slobodnej
vôle a nebrali sa do úvahy objektívne zákonitosti, ktoré
sa podieľajú na určovaní ľudského správania. Preto sa
neadekvátna nádej vkladala práve do pretvárania
vedomia presviedčaním a zastrašovaním ľudí, čo v
konečnom dôsledku viedlo k popieraniu humanizmu
ak dôrazu na zvyšovanie trestu.
Pozor! – Klasická škola však bola proti trestu smrti!
Pozitivistická škola
• Pozitivizmus sa rozvíja na prelome 19. a 20. storočia a tým
zasahuje do veľkej mieri aj do súčasných kriminologických
teórií.
• Pozitivistická škola bola založená na úsilí o využitie vedy aj v
oblasti kriminológie, čo znamená, že veda mala významný
vplyv na utváranie jednotlivých teórii v rámci danej školy.
• Významným podnetom tejto školy bola predstava evolúcie,
ktorá ovplyvňovala pozitivistickú školu v zmysle antropológie
a vývinu jedinca.
• Rovnakým prínosom pre pozitivistickú školu bol následne
rozvoj sociológie v rámci kriminológie
• Hlavný predstavitelia: A. Comte, C. Lombroso, R. Garofalo, E.
Ferri, H. Goddard
Pozitivistická škola
• D. C. Gibbons rozdelil pozitivistické
kriminologické teórie na:
- Biologické resp. biologický smer v kriminológii
- Psychologické resp. psychologický smer v
kriminológii
- Sociologické resp. sociologický smer v
kriminológii
Biologický smer v kriminológii
• C. Lombroso – otec modernej kriminológie a zakladateľ
antropologickej kriminologickej školy. Bol väzenským
lekárom, ktorý uskutočňoval pozorovania a merania na
vojakoch, zločincoch, duševne chorých jednotlivcoch, ako aj
celej populácie a telesný typ dával do vzťahu so správaním,
osobitne tým kriminálnym.
• Podľa Lombrosa sa ľudia zločincami nestávajú, ale sa ako
zločinci rodia.
• Rodeného zločinca je možné odlíšiť od ostatných vonkajšími
znakmi: sploštený nos, riedke fázy, nízka lebka, mohutné
čeľuste, vyčnievajúce lícne kosti, prirastené ušné lalôčiky a
pod. Takýto človek je necitlivý na bolesť, má mimoriadne
ostrý zrak, je lenivý, náchylný k orgiám a neodolateľne ho
priťahuje páchanie zla pre zlo samo.
Biologický smer v kriminológii
• Na základe svojich výskumov, Lombroso vypracoval tabuľku
znakov „rodeného zločinca“ a vyhlásil, že na základe zmerania
fyzických čŕt danej osoby je možné rozhodnúť, či ide o
rodeného zločinca alebo nie. Tým podnietil mnoho výskumov,
v ktorých sa väzni porovnávali so študentmi, učiteľmi a
ďalšími profesiami, ktoré však preukázali, že Lombrosove
predpoklady neplatia absolútne.
• Lombroso však neskôr prekonal určitý vývin a pripustil, že nie
všetci páchatelia sa už musia narodiť ako zločinci, a teda, že na
kriminálne správanie človeka môže mať vplyv aj choroba.
• Neskôr pripustil, že niektorí ľudia sú len potenciálnymi
zločincami, a určitú úlohu môže zohrávať aj ich okolie.
Biologický smer v kriminológii
• E. Ferri rovnako nepripúšťal slobodnú vôľu
človeka pri páchaní zločinu a vychádzal z
predurčenia jeho správania biologickými
faktormi a organickými anomáliami. Pripúšťal,
že na páchaní trestnej činnosti sa odrážajú aj
faktory fyzické (rada, geografia, teplotné a
podnebné podmienky) antropologické faktory
(vek, pohlavie, organické a psychologické črty) a
sociálne faktory (obyčaje, náboženské,
ekonomické a populačné osobitosti)
Biologický smer v kriminológii
• Goddard – kriminálne správanie ovplyvňuje dedičnosť. Za
účelom objasnenia podielu dedičnosti na kriminalite skúmal
rodokmene zločincov a uskutočnil aj výskumy dvojčiat.
• Kallikakova rodina
• 1. vetva: 480 potomkov: 143 slabomyseľných, 46 duševne
normálnych a u ostatných boli pochybnosti o ich inteligencii.
Z tejto vety vzišlo 24 notorických alkoholikov, 3 epileptici, 3
zločinci, 35 sexuálne nenormálnych osôb – väčšinou
prostitútok a 8 majiteľov nevestincov.
• 2. vetva: 496 potomkov: iba 3 duševne chorí a všetci ostatní
boli mravne bezúhonní
• Na jednej strane tak precenil vplyv dedičnosti a na strane
druhej podcenil vplyv okolia na dané osoby
Psychologický smer v kriminológii
• V 19. storočí začali vznikať najmä v Nemecku a
USA prvé psychologické laboratóriá, v ktorých sa
uplatňovala experimentálna metóda výskumu.
• Predstavitelia: E. Hooton, W. Stern, S. Freud a
iní
Psychologický smer v kriminológii
• Tento smer staval na aj v súčasnosti často krát
proklamovaných zisteniach, že u deviantnej
populácie sa často potvrdzuje nižší intelekt ako u
nedeviantnej populácie.
• Vzťah medzi nižším intelektom a kriminálnym
správaním je však niekedy zložito
sprostredkovaný.
• Vzťah inteligencia – odhalenie páchateľa!
Psychologický smer v kriminológii
• S. Freud: vychádzal z toho, že jedinca ovplyvňujú tri základné
stavebné prvky a to:
1. Ono (Id) – je nabitá pudmi, snaženiami a žiadosťami a volá
po svojom uspokojení na základe princípu slasti, pričom sú
dôležité dve sily a to pud lásky a pud smrti – deštrukčný pud.
2. Ja (Ego), ktoré obsahuje myslenie a postoje človeka
3. Nadja (Superego), ktoré obsahuje vzory konania a morálnych
postojov, ktoré sú podmienené spoločensky.
Ego kontroluje Id, ale pritom musí brať ohľad aj na Superego.
Medzi týmito tromi zložkami môže dochádzať k rôznym
vnútorným konfliktom, ktoré môžu viesť k neuróze. Páchateľ sa
podľa S. Freuda považuje za spoločensky neprispôsobeného
jedinca, ktorý v trestnom čine odreagúva svoj neurotický
konflikt.
S. Freud videl všetky hybné sily človeka v sexuálnom pude.
Psychologický smer v kriminológii
• Teória frustrácie: J. Dollard, N. E. Miller a iní
Hlavnými hybnými silami ľudského vývinu sú podľa
nich vrodené inštinkty, a vonkajšie prostredie zohráva
najmä zápornú úlohu, lebo prekáža slobodnému
prejaveniu vnútorných pohnútok človeka a aktualizujú
v ňom agresívne sklony. Agresívne správanie však
nemusí nasledovať hneď za frustráciou, nakoľko môže
byť oddialené ak sa jedinec stretne s proti-agresiou
alebo silným odporom. Agresia sa však môže zväčšovať
a prejaviť sa ešte intenzívnejšie neskôr. Nemusí byť
zameraná na iný objekt ale aj na seba samého.
Psychologický smer v kriminológii
• Aktivačná teória - L. Ellis: Niektoré v mladosti
osvojené vzorce správania sa (v detstve) vedú neskôr
k vyššej delikvencii spojenej s gamblerstvom,
toxikomániou a viktimáciou iných osôb.
• Pre prevenciu kriminality je teda potrebná včasná
diagnostika a prognóza kriminálneho vývinu a v
logickej spätosti s tým potreba odbornej
terapeutickej a poradenskej pomoci rizikovým
jednotlivcom. Tým sa prevencia stáva adresnou a
cielenou.
Sociálnopsychologický a sociologický
smer v kriminológii
• 2. polovica 19. stor.
• Predstavitelia: A. Quételet, A. Guerry
V oblasti štúdia zločinnosti bol po prvý raz vedecky zistený
fakt, že z individuálnych trestných činov sa vytvára jav,
ktorý sa odlišuje od jednotlivých prvkov, ktoré ho tvoria,
čím vzniká zločinnosť ako sociálny jav. V súvislosti s
jednotlivcom uznával slobodnú vôľu, nakoľko jednotlivec
koná veľmi slobodne, ale čím väčší počet jednotlivcov
skúmame, tým viac závisia od príčin súvisiacich s
jestvovaním a životom spoločnosti. Takto bola po prvý krát
zdôraznená rozhodujúca úloha sociálnych podmienok a
odvodenosť kriminality od podmienok sociálneho
prostredia.
Sociálno-psychologický a sociologický
smer v kriminológii
• Teória anómie: pojem anómia pochádza od francúzskeho
sociológa É. Durkheima, ktorý ho použil na definovanie
spoločnosti, v ktorej neplatia obvyklé normy správania sa, čo
je cesta k deviantnému správaniu. Považoval anómiu za jav
vyvolaný ekonomickými krízami spôsobenými
industrializáciou a komercionalizáciou v danom období.
• Neskôr sa pojem anómia aplikoval aj na vznik samovrážd, keď
samovraždu považoval sociológ za najčastejší dôsledok toho,
že spoločnosť nie je dostatočne celistvá a súdržná.
• Najnebezpečnejšie je obdobie prudkých spoločenských zmien
a narušenie spoločenskej rovnováhy.
• 20. a 30. roky 20. storočia – kríza – rast kriminality i
samovrážd
Chicagská škola
• Predstavitelia: R. E. Park, R. D. McKenzie, L. Wirth
• Ich prínosom je ekologický prístup, a teda
geografické rozloženie kriminality v meste a okolí.
• Analýza Chicaga priniesla poznanie, že určité
mestské oblasti sú trvalo „náchylné“ ku kriminalite.
Analýza bádateľov poskytla obraz mesta ako miesta
s veľkou anonymitou ľudí, povrchnými rodinným,
príbuzenskými a priateľskými putami. Toto
oslabovanie základných spoločenských vzťahov
považovali sociológovia za príznak spoločenskej
dezorganizácie, ktorá vytvára priestor pre vznik
trestnej činnosti. To sa týkalo najmä tranzitnej zóny
s veľkým počtom prisťahovalcov.
Ostatné sociologické smery
• E. H. Sutherland: teória diferenciálnej asociácie – môžeme ju
charakterizovať v tom zmysle, že všetko zločinné správanie
človeka je naučené vo vzájomnej interakcii s ľuďmi
• A. K. Cohen, L. E. Ohlin: teórie subkultúry, ktorá spočívala v
tom, že vysoko akcentovaná potreba dosiahnuť úspech, nebola
rovnako dosiahnuteľná pre členov rôznych spoločenských
vrstiev. Príslušníci strednej a vyššej vrstvy mali dostatok
príležitostí, aby dosiahli úspech legálnymi spôsobmi. Nižšie
vrstvy boli často krát odkázané na nezákonné spôsoby vrátane
zločinnosti. V mestách sa začali tvoriť určité subkultúry –
gangy.
• H. S. Becker, L. T. Wilkins: „nálepková“ teória sa zaoberá
problematikou spoločenskej reakcie na kriminálne správanie
marginálnych jedincov a spätným vplyvom tejto reakcie na
páchateľov.
Multifaktorové a interdisciplinárne
kriminologické prístupy
• Sheldon a Eleanora Glueckovci: Multifaktorové
prístupy v kriminológii sa vyznačujú tým, že pri
vysvetľovaní vzniku kriminality uznávajú pôsobenie
viacerých faktorov. Pritom často neostáva len v
rámci biologických, psychologických alebo
sociálnych faktorov, ale dochádza k ich
kombináciám, preto príslušné prístupy nazývame
tiež interdisciplinárnymi.
• Významným prínosom interdisciplinárnych
prístupov je stimulovanie vypracovania
prognostickým metód, ktorými bolo možné
predvídať ľudské kriminálne správanie. – prevencia
kriminality. - strednodobé prognózovanie...
Kriminologické teórie z prelomu 20. a
21. storočia
• Kritická kriminológia: zločinnosť plodí
kapitalistický spoločenský systém, nakoľko
kriminalita nižších tried je len reakciou na
politiku a zločinnosť vládnucej triedy.
• Feministická kriminológia: kladie dôraz na
rôzne aspekty života a postavenia žien v
spoločnosti a venuje pozornosť kriminalite žien a
kriminalite páchanej na ženách.
Ďakujem za pozornosť!
JUDr. Ing. Anna Hoľková, PhD.

similar documents